Peter Mihók: Quo vadis Slovensko ?
Bratislava 27. septembra 2026
Zámerne narážam na kresťanskú legendu o Svätom Petrovi, ktorý uteká z Ríma a symbolicky na svojom úteku stretáva Ježiša, ktorého sa pýta „Kam ideš Pane“? Odpoveď znela idem sa znovu dať ukrižovať. To presvedčilo Petra, aby sa vrátil tam, kam patrí a splnil svoju misiu, ktorá sa skončila jeho ukrižovaním.
Naša dnešná slovenská paralela je o tom, že aj naša súčasná mladá generácia uniká do zahraničia, nepreberá štafetu svojich predkov, ale radšej uniká do inej reality bez toho, aby prevzala zodpovednosť a posunula svoju krajinu dopredu. O čom to svedčí? O pocite bezmocnosti, či ľahšej a pohodlnejšej voľby, či nezáujmu prevziať zodpovednosť za ďalší vývoj? Na každé z týchto 3 tvrdení by sme ľahko našli argumenty. Osobne si myslím, že základ tohto fenoménu je vo výchove tak v rodine ako aj v škole. Klasická rodina prestáva byť cieľom a fenomén neúplných rodín, v ktorých chýba jeden z dvoch rodičov sa postupne stáva normou Škola tiež akoby prestala plniť svoju hlavnú funkciu, a tou bezpochyby je naučiť mladého človeka myslieť, uvažovať, naučiť ho pocitu zodpovednosti tak za seba samého, ako aj za svojich blízkych či spoločnosť, do ktorej patrí. Stráca sa pocit spolupatričnosti, ktorý vytvára základ obojstranného rešpektu a vzájomnej koexistencie. Toto je základ súčasného úpadku Európy ako kontinentu, degradácie vzájomných vzťahov a hľadania východísk nie vo vlastnom vývoji, ale v dovoze pracovnej sily, či hmotných statkov, v poklese inovácií ako aj kultúrnej úrovne jej národov. Takto zanikali aj v minulosti vyspelé ríše a kultúry, ktorých pamiatky objavujeme, často aj obdivujeme, avšak ich súčasnosť je často chudoba, bieda a vojnové konflikty.
Európa zažila v minulom storočí viacero vojen a konfliktov, z ktorých dve dostali pomenovanie „svetová“. Napriek tragickej bilancii miliónových strát ľudských životov mladých ľudí sme sa nepoučili a od konca 20 storočia Európa začala byť znovu bojiskom – viď situácia v bývalej Juhoslávii až po dnešný konflikt na Ukrajine, ktorý už dávnejšie prerástol dimenziu bilaterálnej vojny Rusko – Ukrajina a stal sa stretom nielen medzi európskymi krajinami ale aj zámorskými mocnosťami často majúcimi prívlastok – nukleárne mocnosti. Sme skutočne na prahu mocenského nie lokálneho ale globálneho konfliktu s nedoziernymi následkami. Hodiny nemilosrdne tikajú a pokiaľ v krátkom čase nedôjde k významnejšiemu posunu v pozícii mocnosti, Európa sa môže stať znovu dejiskom ďalšej svetovej vojny, tentoraz vo svojom finále nukleárnej s jej všetkými dôsledkami nielen pre európsky kontinent, ale v globálnom merítku. Táto absolútne nebezpečná hrozba v konfrontácii s klimatickými zmenami ako aj šírením umelej inteligencie bez akýchkoľvek medzinárodných pravidiel predstavuje to najvážnejšie riziko budúcej existencie, alebo aspoň jej podoby, nielen ľudstva, ale aj samotného života na našej planéte.
Toto je prostredie, v ktorom sa formuje aj naša slovenská budúcnosť. Budúcnosť, ktorej venujeme len okrajovú pozornosť, lebo sa hlavne koncentrujeme na žabomyšie problémy dnešnej slovenskej reality, v ktorej nehľadáme to čo nás spája alebo dokonca čo nás ohrozuje, ale vzájomne si dokazujeme svoju neschopnosť zabezpečiť budúcnosť tejto krajiny a jej občanov. V samotnej politickej realite neprichádzame s riešeniami ale vzájomným obviňovaním tých druhých. Výsledok je výrazný odchod najmä mladej generácie do zahraničia a nahrádzanie jej absencie príchodom pracovnej sily najmä z ázijských krajín na Slovensko. Zlyháva pritom väčšina prirodzených štruktúr spoločností vrátane cirkví.
Riešme súčasné výzvy a paralelne aj budúcnosť. Hľadajme cesty zbližovania v tom v čom môžeme byť užitoční pre našu spoločnosť a jej budúcnosť. Politicky a ekonomicky súťažme v tom, kto to urobí najlepšie, ale cieľ musí byť jeden a jasný. Šťastná, úspešná krajina, atraktívna pre jej občanov, inšpirujúca pre mladú generáciu a motivujúca pre rozvoj ekonomiky a podnikateľské subjekty. Nie je to ilúzia, je to dosiahnuteľná skutočnosť pre ľudí, ktorí sú dostatočne rozumní a odvážni prekročiť vlastný tieň.
Autor je čestným predsedom Svetovej komorovej federácie, predseda SPOK, členom združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub – Medzinárodný mierový výbor od roku 1995, je laureátom Zlatého biatca, „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“ a dvanásťkrát sa stal víťazom ankety Najsympatickejšia osobnosť slovenskej politiky a spoločnosti.