Peter Kasalovský: Panstvo, spamätajte sa, a my občania tiež

Bratislava 27. septembra 2026

Pokiaľ ste sledovali  spravodajstvo z domova a zo zahraničia v období jún – september aspoň sedem dní, tak sa zhodneme na tom, že je tu nebývalá mizéria. Z nej vyplýva pre každého  normálneho človeka  jediná otázka : Ako ďalej, čo bude ?! 

V júni som  3x reagoval na podnety jedinečnej osobnosti prof. Jaroslava Husára. Zo správ za posledných desať dní je mi vskutku zle-nedobre, keďže dobro ako také, a vôbec zdravý rozum je v defenzíve. Jeho návrat sa javí ako zázrak.

Prešiel som aj to, ako  zainteresovane a človečensky reagovali členovia aj hostia nášho 33-ročného združenia, jeho Medzinárodného mierového výboru a tiež Spoločenstva zdravého rozumu na dianie v tretej dekáde 21. storočia na www.hospodarskyklub.sk.

Na mojich júnových listoch nemusím nič meniť i keď to čierne písmo na bielej ploche sa stalo čiernejším ako tma s temnotou.  Arogantnosť, nadutosť, neúcta k úspešnejším, neschopnosť organizovať a riadiť …, to knokautuje každého s úctou k životu.

Je to desivé, čo sa deje s ľuďmi, ktorí sa dostanú do politiky a do blízkosti všemocnosti. Mnohí sú potom chorí mocou a travičmi všetkých studní – životodárnych zdrojov. Sú ničiteľmi všetkého, čo sa im prieči. A sú to excelentní hraboši.  Ani zdravie sa im  však neželá.

K tomu, čo sa tu deje doma a vôbec  v blízkom a vo vzdialenom  svete môžem dodať latinské „Kým dýcham, dúfam“ a spolu s vami sa mienim pričiňovať o  také nastavenie verejnej mienky, ktoré bude rovné zdravému rozumu a tomu, čo vnímame ako Dobro.

Bez nostalgie a skepticky

(Reakcia na myšlienky prof. J. Husára.)

S koncom Druhej svetovej vojny v Európe bol prezentovaný Košický vládny program. A po zmene režimu to boli „päťročnice“ a napriek vláde jednej strany a Studenej vojne, tak Československo bolo medzi priemyselne najvyspelejšími štátmi sveta. Boli však nedôslednosti, omyly aj chyby v riadení, v personalistike, málo efektívna kontrola a následky, tolerovanie neschopnosti plniť plánované úlohy – plány, chabá zainteresovanosť pracujúcich na zveľaďovaní majetku, atď.

Teraz je tu rok 2026. Nie sme síce v období povojnovom, ale dôsledky vývoja medzinárodných vzťahov, strnulosť EU, boje veľmocí o hegemóniu… sa približujú k predvojnovému stavu podľa „starého myslenia“. Akoby sme boli vo vojne. A vytlieskavanie zázračných opatreni „prorastových“ by sa dalo označiť ako blúznenie o možnosti zlatého veku. Nie je ani nebude, a my tu na Slovensku už nevidíme ani zadne svetlá pohybu v najvyspelejších štátoch sveta, no ani len tie na Starom kontinente.

Jediné, čo nám ostáva, je pochopiť podstatu demokracie, teda postarať sa o poriadok a disciplínu, strestať hospodárske zločiny a zlodejinu, a umožniť prienik do života štátu zdatných odborne, inovačne a tiež morálne jasných odborníkov. Je vskutku o 5 minút dvanásť, aby súčasná vládna garnitúra predložila občanom inováciu vládneho programu a prijala zodpovednosť za to, že máme naviac ako štát, ako národ a aj každý jednotlivec. Už by bolo načase prijať ústavnú normu. Nenahradiť odvolanie z funkcie poslanectvom, diplomatickým miestom, alebo inou funkciou.) Pokiaľ sa tak stane, tak aj opozícia bude musieť vyjaviť svoj plán, akoby vládla, ako ďalej. Inak nás čaká potupné živorenie.

Ľubľana, 2. 6. 2026

Tunguzská epizóda možná

Milý pán prof. Husár, to, že majlová pošta nedorazí k adresátovi nie je novinkou, pokiaľ je obsah „radioaktívny“. Mojich „stratených“ 25 riadkov je teda kdesi v medziplanetárnom priestore, obrazne povedané.

Napísať, že 38 rokov fungovania na dlh v pôvodnej únii a potom aj v pričlenených štátoch EÚ bolo vlastne „hrou“ na úspech a na prospech vlád a ich predstaviteľov, a na nekonečnú podporu finančnej oligarchie… Krajiny EÚ zápasia s dlhom.

Absurdností bolo viac ako dosť, ako napríklad niekoľko rokov dotlače miliard Eur ECB, a to ničim nekrytých, iba ak vôľou lídrov zvyšovať životnú úroveň a zlepšovať investične svoj hospodársky priestor.

Všetko, čo ste uviedli o „nedynamike“ a o tom,ako by to malo fungovať, je najsvätejšia pravda. Lenže, niet návratu k tomu, čo tu „plevelilo“ a parazitovalo v našom priestore, kde prírodné a ekonomické zákony sa dostali do myslenej čiernej diery.

Veľkým príkladom je to, že prioritu vo vývoji má vojenská sila, vazalstvo až otroctvo malých – stredných ekonomík voči globálnym a tiež regionálnym hráčom v medzinárodných vzťahoch a v hospodárstve sveta.

Ak triliónový výtečník v dlhoch vyhlási pre seba „zlatú éru“, a začne sa tak správať, že celý rad štátov je pritlačený k zemi alebo do nej, tak je jasné ako všetky vesmírne slnká, že je tu cesta k svetovláde. A tých tu už bolo niekoľko a skončili tragicky.

Treba riešiť, ako pôjde Svet ďalej, ale na to nie je vôľa medzi svetovými lídrami. A keď sa už nebude dať žiť nadpomery vďaka posilňovaniu dlhovej špirály až k Everestu, tak nastane doteraz nevídaná kríza kríz. A viacerí z ekonómov už vnímajú, že sa blíži tunguzská epizóda pre súčasníkov.

Záhreb, 13.6.2026

Panstvo, spamätajte sa

A možno to pochopí aj prezident republiky…

V roku 1999 malo naše združenie videomíting s prof. J. Sachsom. V závere svojich úvah a odpovedí na otázky uzavrel „stretnutie“ takto: „Vy na Slovensku sa nespoliehajte na zahraničie, ale na seba. Máte dosť šikovných a odborne zdatných ľudí, aj priemyslové tradície, tak sa dajte dokopy. A potom, keď by sa aj nedarilo nájsť efektívne riešenia problémov, tak si spomeňte, „Človeče, pomôž si sám, pomôže ti aj Pánboh“. Problémy sa akoby zázrakom zmiernili, alebo boli málo viditeľné. Viaceré „skrývané“, či dokonca utajované ťažkosti čakali na svoju šancu vyskúšať, čo my tu zvládzeme.

Jednotlivci, teda skupiny jednotlivcov prekonali legendy kapitalizmu rýchlosťou hromadenia finančných zdrojov a bohatstiev od výmyslu sveta. Na prelome 20. a 21. storočia bolo Slovensko hodnotené ako tigrík centrálnej a východnej Európy. Avšak vo všetkej počestnosti a tichosti, za potlesku vládnych garnitúr a oligarchov, resp. najbohatších z bohatých sa počet ľudí na a pod hranicou biedy podľa európskych kritérií dostal na hranicu 3/4 milióna ľudí. Sociálne nožnice sa roztvorili na maximum. Boli aj takí oligarchovia, ktorých naša „kvitnúca“ sociálna bieda ľudsky znepokojovala.

V tomto období v dôsledku minulých strategických a vynútených hospodárskych „riešení“, ako aj niekoľko krízových a dodnes pretrvávajúcich stavov v globálnom meradle, rozšafnosti, či presnejšie arogancií vodcov tak miniatúrne národy a ich štáty sa dostali do vazalskej pozície. Dokonca by sa dalo hovoriť aj o nedôstojnej, ba až, obrazne povedané, otrockej pozícii. Akoby nebolo východiska, hoc opozícia a tiež všakovakí premúdrelí, t.j. ambiciózni ľudkovia žiadajú od vládnucich riešenia v záujme návratu do zóny úspešných. Popravde, mali by kľačať a žiadať od vlády zázrak.

Z nášho hospodárskeho a tiež spoločenského marazmu niet úniku, a to napriek tomu, že to sme niekoľko rokov prežívali vďaka Šťastene. Nikto neprišiel pred verejnosť so stratégiou, či aspoň s krátkodobým plánom, ako z neho von. Ani akademici, ani lídri koaličných a opozičných politických strán, ani univerzitné a vysoké školstvo, ani NBS, ani banky a poisťovne, ani odbory, ani združenia a únie podnikateľské, ani rezortní ministri, ani poslanci NR SR a zástupiteľstiev, ani poradcovské zbory, ani podnikateľské združenia, zväzy, únie a asociácie, ani predseda vlády, ani prezident republiky.

Možno sa udeje zázrak, alebo treba využiť najbohatších, resp. najschopnejších dosahovať úspech. Inak nazývaných oligarchiou, čo sa vôbec nerovná odsúdeniahodnej skupine spoluobčanov i keď časť z nich sa pohybuje mimo reality smrteľníkov. Spolu s nimi sa oddá vidieť a pozvať za okrúhly stôl slovenskej spoločnosti aj výnimočné osobnosti v jednotlivých odboroch. Už by totiž stačilo neplodného rečnenia, tárajstva a priam „svetového“ pokrytectva a za náhradu určiť spoluzodpovednosť.

V našom združení sme od akoby krízového 2008. roka vo svete i na našom území pravidelne navrhovali, čo je nevyhnutné, čo je treba, a boli takmer v mdlobách, ako sa vyvíjame a smerujeme v nevyhlásenej súťaži národov a ich štátov na „nepostupové“ miesta k víťazným pozíciám. Nič to, vravíme si dnes, keď dostávame informácie z ankarského rokovania NATO, ktoré je pravým opakom toho, čo požadoval od svetových politických lídrov počas tohtoročných veľkonočných sviatkov pápež Lev XIV.

Svet je na rázcestí a v jeho rámci aj Slovensko. Po všetkých stránkach. A potom, prečo jednotliví lídri EÚ a NATO dodnes nereagovali na imperatív, že pre USA sa začína „zlatý vek“. Žiaľ, nemajú na to. V tomto svete je to o jednom a tom istom dovtedy, kým sa nezrútime z plávajúcich oblakov s našími ilúziami na betón. Naša civilizácia lapá po dychu z agresií a vojnových stretov, ale aj z toho, že bez nich to nemôže byť, teda bez zbrojenia, ale bez dialógu v záujme riešenia konfliktov a bez rovných ľudských práv.

Keď sme sa spytovali ústavných činiteľov, ako je to s možnou ruskou agresiou do piatich rokov a čo by sa malo udiať v živote štátu, tak mlčali. Je celý rad otázok, na ktoré neodpovedajú, nechcú odpovedať, pričom najcitlivejšie by boli tie, ktoré sa týkajú informovanosti verejnosti. Nehovoriac o čudesných prepojeniach verejnoprávných médií s takými, ktoré vnímajú informácie len ako biznis za každú, ale v kultúrnom svete za neprijateľnú cenu. Je tu teda domáci aj globálny marazmus, v ktorom sa budeme plaholčiť.

Občan na zmenu ešte nedospel, ale je to už len otázka podnetu. A ten môže vzniknúť z poníženosti, alebo z nadradenosti v malom i vo veľkom meradle, tak ako už mnohokrát v moderných dejinách. A možno to pochopí aj prezident republiky …

Autor je  zakladajúci člen a predstaviteľ združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub – Medzinárodný mierový výbor od 19. augusta 1993

27. jún 2026 –  27. september 2026

Príspevky členov Medzinárodného mierového výboru a Spoločenstva zdravého rozumu do „Posolstva svetu“