Rudolf Schuster: Slúžit životu…
Braatislava 13. mája 2026
Rudolf Schuster – napísal ho 29. apríla 2026 ako prvý príspevok iniciatívy 33-ročného združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub a jeho Medzinárodného mierového výboru „Slúžiť životu“. Táto iniciatíva vznikla na podporu historických výziev pápeža Leva XIV.. Nimi vyzval na zastavenie vojen, zbrojenia a na rovné ľudské práva pre všetkých obyvateľov planéty. Jednoznačne podporil názor, že problémy medzi národmi a ich štátmi je nevyhnutné riešiť dialógom. S takýmito žiadosťami sa obrátil na pápeža Leva XIV. listom z 19. januára 2026 predstaviteľ združenia a jeho Medzinárodného mierového výboru P. Kasalovský. Iniciatíva „Slúžiť životu“ vznikla aj preto, že v súčasnosti prosba zvolať celosvetovú konferenciu o mieri, o bezpečnosti a o rovných ľudských právach sa javí podľa prejavov lídrov veľmocí ako ilúzia. S takouto prosbou sa obrátil združenie a jeho MMV na predchádzajúcich pápežov Benedikta XVIII. a Františka.
Patrím ku generácii, ktorá prežila hrôzy Druhej svetovej vojny. Ako jedenásťročný chlapec som zažil prechod frontu v januári 1945. Tešil som sa, keď môj najstarší brat s nemeckými školami, lebo náš materinský jazyk je nemecký a dialekt mantáčtina, namiesto k wehrmachtu (podľa dohody slovenského prezidenta Jozefa Tisa a Adolfa Hitlera), počas Slovenského národného povstania odišiel k partizánom. Aj po potlačení Povstania ďalej pôsobil v partizánskej skupine Stalin v slovenských horách, najmä v okolí Kališťa a Banskej Bystrice a bojoval proti nemeckým okupantom až do príchodu frontu a oslobodenia. Bol som nesmierne šťastný, keď naša päťčlenná rodina prežila vojnové útrapy. Pamätám sa aj na oslavu víťazstva nad fašizmom 9. mája 1945. Všetci sme intenzívne prežívali radostné chvíle, že sa vojna skončila, budeme žiť v mieri a už nikdy naša generácia, ani tie budúce nezažijú hrôzy vojny, v ktorej zbytočne zahynulo vyše 80 miliónov ľudí na celom svete.
Po skončení vojny sa víťazné mocnosti dohodli na vzniku medzinárodnej Organizácie Spojených národov, kde budú zastúpené všetky štáty sveta, ktorá nastolí nový svetový poriadok, aby sa zabránilo ďalším vojnám na základe spravodlivého spoločného demokratického spravovania sveta prostredníctvom legálne zvolených zástupcov jednotlivých štátov. To boli predstavy a názory víťazných mocností, kým spolu bojovali proti fašizmu. Namiesto sľubovanej spolupráce, aj v rámci novovzniknutej organizácie, sa svet znovu ideologicky rozdelil na kapitalistický a socialistický, vznikli dve nové zoskupenia štátov, tzv. západný a východný blok a začala sa éra studenej vojny, jej výsledkom bol vznik dvoch svetových vojenských zoskupení stojacich proti sebe. Na Západe to boli členské štáty NATO, na čele s USA, na východe štáty Varšavskej zmluvy, na čele so ZSSR. Atómové vyzbrojovanie dosiahlo svoj vrchol. Napätie medzi týmito svetovými mocnosťami sa stupňovalo a obyčajní ľudia na oboch stranách mali rovnaké obavy z následkov atómovej vojny, ktorá by zničila život na zemi.
Ako som tieto udalosti vnímal ja v období, keď som za podporu Alexandra Dubčeka v obrodnom procese musel opustiť Východoslovenské železiarne a nastúpiť na post podpredsedu MsNV v Košiciach, Prvýkrát som si začal v širšom slova zmysle uvedomovať, čo znamená svetový mier, keď sa USA rozhodli inštalovať v Nemeckej spolkovej republike vtedy najmodernejšie rakety s plochou dráhou letu, namierené proti štátom Varšavskej zmluvy. V tom čase sa mestu Košice podarilo zrealizovať dohodu o partnerskej spolupráci s Wuppertalom, pri ktorej som z pozície svojej funkcie podpredsedu MsNV maximálne napomáhal. Veľký strach z nových moderných amerických balistických rakiet typu Pershing ovládol celú spoločnosti. A tak sa stranícke a štátne orgány v Košiciach rozhodli vyslať do Wuppertalu delegáciu mesta a Východoslovenského kraja, aby tamojší mestskí poslanci podporili našu výzvu na demontáž týchto rakiet v západnom Nemecku. Ako to bolo vtedy zvykom, stranícke a štátne orgány mesta, na príkaz „zhora“, zvolali verejnú manifestáciu pracujúcich ako protest proti rozmiestneniu amerických rakiet proti nám. V Košiciach sa „dobrovoľne-povinne“ zúčastnilo 130 tisíc ľudí zo všetkých podnikov, škôl a ďalších organizácií, ktorí jednotne žiadali demontáž týchto rakiet. Aj keď to bola v podstate vynútená akcia, ľudia mali predsa len vážne vnútorné obavy, aby z toho nevznikla tretia svetová vojna a jednomyseľne odsúhlasili rezolúciu za mier a odstránenie balistických rakiet z územia západného Nemecka. Ja, vtedy už ako primátor mesta Košice, som bol poverený úlohou presadiť túto rezolúciu v mestskom zastupiteľstve vo Wuppertale. V oficiálnej delegácii bol okrem mňa aj člen predsedníctva ÚV KSČ, predsedníctva Vs. KV KSS a predseda podnikového výboru KSS vo VSŽ Emil Rigo, známy ako člen protireformného straníckeho vedenia spolu s Vasilom Biľakom, Milošom Jakešom, Aloisom Indrom a ďalšími, a podpredseda Vs. KNV Ján Trebuľa. Dostal som za úlohu spolu so šéfom tlačového odboru mesta Wuppertal Andreasom Zieglerom zostaviť spoločné komuniké, ktoré by mala schváliť najprv rada mesta Wuppertal a potom prijať i plénum mestského zastupiteľstva. Formulovali sme toto historické komuniké o mieri a odzbrojení medzi dvoma mestami z dvoch politických systémov – Východu a Západu, až do skorých ranných hodín. Kým nám s Andreasom Zieglerom sa text komuniké zdal prijateľný, „náš veľký súdruh Rigo“ nesúhlasil a žiadal výlučne jednostrannú demontáž rakiet na nemeckej strane, bez odstránenia sovietskych rakiet, v tom čase rozmiestnených na Ukrajine.
Začala sa nielen výmena názorov, ale doslova hádka o každé slovo komuniké, ktorá sa nepríjemne vyostrovala. Preto som sa poradil s vtedajším primátorom Wuppertalu Gottfriedom Gurlandom (SPD) medzi štyrmi očami, aby sme sa pokúsili nájsť adekvátne riešenie. Nakoniec poslanec za CDU, ktorý pôsobil v nemeckej Luftwaffe priniesol čerstvé satelitné fotografie, kde všade sa v tejto dobe rozmiestňujú sovietskej balistické rakety namierené na Nemecko. To už bol veľmi silný argument, aj keď to Emil Rigo ťažko priznával. Po všetkých peripetiách nakoniec predsa len došlo k dohode. Primátor i mestské zastupiteľstvo, aj na moju osobnú prosbu, mi dovolili predniesť celú deklaráciu o mieri a raketách, hoci som ju musel interpretovať po slovensky a naša emigrantka-tlmočníčka ju pohotovo prekladala do nemčiny. Bol to veľký úspech, lebo po mne vystúpil Gottfried Gurland so stanoviskom nemeckej strany, že v záujme zachovania svetového mieru treba demontovať rakety na oboch stranách. Komuniké, ktoré tieto dve partnerské mestá v čase vrcholiacej studenej vojny prijali, obletelo celý svet. Bol to nezvratný dôkaz, ako dokáže malá lokálna politika ovplyvniť veľkú svetovú politiku.
Z obdobia vrcholiacej studenej vojny by som rád spomenul moju osobnú kauzu predsedu Vs. KNV, kam ma „prevelili“ proti mojej vôli, aby som podobným spôsobom ako primátor v Košiciach riešil problémy v okresných mestách Vs. kraja. No stalo sa to, čo som ako skúsený vodohospodársky inžinier z VSŽ predpokladal v roku 1987 v dôsledku meškania prívodu vody z vodnej nádrže Starina, bol nedostatok pitnej vody v kraji. Hovorilo sa tomu suché roky bez dažďa ako výhovorka. Hrozila epidémia pre nedostatok pitnej vody v Košiciach. Bolo treba konať, socialistické plánovacie systémy v prípade pitnej vody v kraji zlyhali. Namiesto riešenia sa hľadali vinníci. Ako vodohospodársky inžinier, nie ako nový predseda KNV som s ďalšími vodohospodárskymi odborníkmi premýšľal, ako z hygienického hľadiska túto situáciu vyriešiť. Kým vláda a ministerstvo preferovali dočasné riešenie prívodu pitnej vody do Košíc z vodnej nádrže Domaša, z praktického hľadiska by sa to nedalo technicky vyriešiť ani za niekoľko mesiacov, ja som preferoval variant, z rieky Bodva z Nižného Medzeva. Ak sme to chceli realizovať za šesť mesiacov, museli sme porušiť všetky platné predpisy pre plánovanie a vykonávanie investičnej výstavby. Preto som navrhol realizovať to ako mimoriadnu stavbu za pomoci civilnej obrany kraja, ako jej náčelník. A takým mimoriadnym spôsobom sa nám podarilo nielen vyprojektovať vodohospodársku stavbu za 220 mil. korún, ale ju aj realizovať a priviesť 820 litrov pitnej vody za sekundu a zrušiť reguláciu pitnej vody v Košiciach. Výstavba vodovodu, úpravne vody, záchytných objektov vrátane usadzovacích nádrží bola kontrolovaná týždenne, nie v kanceláriách pri káve, ale priamo v teréne na stavbách, kde sa pracovalo, aj v daždi a v zime.
Táto neobvyklá udalosť budovania vodných zdrojov našla ohlas prostredníctvom televízie aj v Sovietskom zväze, ako prejav glasnosti. Preto vyslali do Košíc spisovateľa, aby napísal o tom, ako u nás funguje glasnosť v praxi. Bolo zaujímavé, že so mnou o tom nehovoril, podklady mal priamo od ľudí, ktorí sa na stavbe podieľali, aj od obyvateľov Košíc. V sovietskej Literaturnej gazete vyšiel článok pod názvom Košický Gorbačov. A tak som dostal pozvanie priamo od prvého prezidenta ZSSR Michaila Grobačova na spoluprácu v jeho svetovej mierovej nadácii.
Po ukončení mojej prezidentskej funkcie som viackrát navštívil Island, ktorý som si obľúbil pre jeho prírodné krásy, gejzíry, vulkány, ľadovce. Napísal som o ňom aj knihu ilustrovanú mojimi farebnými fotografiami. Zblížil som sa s vtedajším premiérom, prezidentom a primátorom Reykjavíku. Z našich stretnutí vznikol návrh, aby som založil a viedol medzinárodný Reykjavícky mierový výbor, ktorý by mal svoje sídlo práve v legendárnom dome Hofdi, kde sa v rámci 20. reykjavíckeho samitu v októbri 1986 konalo stretnutie amerického prezidenta Ronalda Reagana a sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova, kde boli podniknuté prvé kroky k ukončeniu studenej vojny. Sadli sme si s Michailom Gorbačovom za ten istý stôl, kde rokoval s Ronaldom Reaganom a ja som žartovne poznamenal:
– Drahý Michail, predstav si, ako sa história zmenila, v tom čase sme boli spojenci, dnes môžeme rokovať už ako partneri, lebo prezident Reagan už nežije, namiesto Sovietskeho zväzu je Ruská federácia a Slovensko je členom NATO. Pri Reaganovi si musel mať svojho tlmočníka a my dvaja ho nepotrebujeme, lebo sa môžeme rozprávať po rusky…
Naše stretnutie v Reykjavíku nebolo náhodné, lebo Michail Grobačov tam prišiel na besedu a ja som s ním potreboval prebrať projekt mierového inštitútu, ktorého členmi by boli významné svetové osobnosti. Mal to byť začiatok novej éry, v ktorej mier zvíťazí nad vojnou a neznášanlivosťou medzi národmi. Je naozaj na škodu veci, že sa tento projekt pre vážne nepriaznivé medzinárodné udalosti nerealizoval. O to viac rezonuje jeho ušľachtilá myšlienka podpory porozumenia, tolerancie a spolupráce medzi národmi, náboženstvami a jednotlivcami dnes, keď je celý svet ohrozený vojnami a spoločenskými nepokojmi.
Všetci sa pamätáme na obdobie vrcholiacej studenej vojny v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď sme žili ešte na strane štátov Varšavskej zmluvy, keď sme na každom kroku, či chcete, na každom druhom plote videli napísané veľkým písmom „Buduj vlasť, posilníš mier“ alebo „Sme za svetový mier.“ Dokonca sme žartovali, že to s tým mierom už preháňame, veď žijeme v pokojnom spoločenstve, bez vojnovej hrozby. A pritom bol svet rozdelený na dva vojenské tábory. Kým my sme sa v tom čase pasovali na stranu mieru, Západ zaraďovali naši politickí predstavitelia k tým, ktorí chcú vojnu, ktorí nás chcú zničiť. Pamätáme sa aj na „kubánsku krízu“, ako jednu z najnebezpečnejších udalostí studenej vojny, keď svet stál na pokraji jadrovej vojny. Bolo to v roku 1962, keď Sovietsky zväz tajne rozmiestnil jadrové rakety na Kube. USA to odhalili s pomocou špionážnych lietadiel. Americký prezident John F. Kenedy vyhlásil námornú blokádu Kuby, na čele ZSSR stál vtedy Nikita Chruščov, na Kube vládol revolucionár Fidel Castro. Napätie medzi USA a ZSSR dosiahlo nebývalé rozmery a skutočne hrozila tretia svetová vojna a zničenie ľudstva. Nakoniec sa predsa len našlo riešenie a mier zvíťazil nad vojnou.
A potom v histórii ľudstva nasledovali kroky, ktoré ukončili studenú vojnu. Pád Berlínskeho múru 1989, zjednotenie Nemecka, oficiálny rozpad ZSSR. Ľudstvo si vydýchlo a verilo, že nastáva obdobie vzájomnej spolupráce medzi jednotlivými štátmi ako rovný s rovným, pri vzájomnom rešpektovaní a nemiešaní sa do vnútorných záležitostí iných krajín. Vo svete nastali podmienky, keď mier mohol natrvalo zakotviť v srdciach ľudí všetkých národov a stať sa natrvalo každodennou samozrejmosťou. A predsa sa tak nestalo. Rusko rozpútalo pre väčšinu poctivých a nič netušiacich ľudí vo svete vojnu proti svojmu susedovi, dlhoročnému spojencovi, členovi rodiny ZSSR, spolubojovníkovi pri porážke fašistického Nemecka v druhej svetovej vojne, nezávislej Ukrajine. Kým v minulosti dve najväčšie vojenské veľmoci, USA a ZSSR, medzi sebou dlho spolu komunikovali než by začali vojnu voči inej krajine, bez ohľadu na jej pôvod, keď na čele najvplyvnejších štátov Európy a sveta stáli takíto známi lídri ako Ronald Reagan v USA, Margaret Thatcherová v Anglicku, Helmut Kohl v Nemecku, Jacques Chirac vo Francúzsku, Michail Gorbačov v ZSSR a iní. Dokázali totiž udržať svet vo vzájomnom porozumení aj v ťažkých podmienkach vzájomnej politickej nedôvery medzi znepriatelenými vojenskými tábormi NATO a Varšavskej zmluvy a dokázali vytvoriť pomerne stabilný a pokojný mierový život vo svete.
Prečo v čase, keď tu boli tie najlepšie podmienky pre vzájomnú mierovú spoluprácu medzi všetkými národmi a stabilita na udržanie svetového mieru, nečakane vznikajú vojnové ohniská na rôznych miestach, ak o tom rozhodne líder na čele veľkého a silného štátu? A pritom sa ľudstvo tomu môže doslova len prizerať, bez možnosti akýmkoľvek spôsobom zasiahnuť do tohto nezmyselného pustošenia, či tomu nejako zabrániť. Kto iný by mal v takom prípade odvážne pozdvihnúť svoj hlas proti takýmto svojvoľným vojnám, ktoré sa rozhodne rozpútať silný štát či jednotlivec proti slabšiemu, ako pápež? V tomto prípade nemám na mysli len hlavu katolíckej cirkvi, ale osobnosť prvoradého svetového formátu, ktorá, ak ide o svetový mier, má právo, ako najvyššia morálna autorita, hovoriť v mene všetkých ľudských bytostí na svete. Ak hlas za mier proti všetkým vojnám bez rozdielu prišiel od terajšieho pápeža Leva XIV., ktorý pochádza z USA, je o to silnejší, že dokázal otvorene kritizovať protimierové kroky vlastného prezidenta. Preto je tu najvyšší čas zabrániť rozširovaniu ďalších lokálnych vojen, ktoré môžu ľahko dnes prejsť do celosvetového atómového konfliktu. Preto by bolo vhodné, aby sa všetky cirkvi a náboženské spoločenstvá sveta zjednotili a spoločne postavili pevnú hrádzu na ochranu svetového mieru, proti vzniku nových vojen. Azda nastal práve teraz príhodný čas oživiť aj Hofdiho dom v islandskom Reykjavíku a zriadiť v ňom svetový mierový inštitút porozumenia a spolupráce medzi národmi, jednotlivcami a náboženstvami s úmyslom všetkými silami podporovať mier namiesto vojny a spoločenských nepokojov.
Napísané v Košiciach 29. apríla 2026
pre Medzinárodný mierový výbor a jeho Spoločenstvo zdravého rozumu
Rudolf Schuster