Peter Kasalovský: Panstvo, spamätajte sa
Bratislava 8. júla 2026
A možno to pochopí aj prezident republiky…
V roku 1999 malo naše združenie videomíting s prof. J. Sachsom. V závere svojich úvah a odpovedí na otázky uzavrel „stretnutie“ takto: „Vy na Slovensku sa nespoliehajte na zahraničie, ale na seba. Máte dosť šikovných a odborne zdatných ľudí, aj priemyslové tradície, tak sa dajte dokopy. A potom, keď by sa aj nedarilo nájsť efektívne riešenia problémov, tak si spomeňte, „Človeče, pomôž si sám, pomôže ti aj Pánboh“. Problémy sa akoby zázrakom zmiernili, alebo boli málo viditeľné. Viaceré „skrývané“, či dokonca utajované ťažkosti čakali na svoju šancu vyskúšať, čo my tu zvládzeme.
Jednotlivci, teda skupiny jednotlivcov prekonali legendy kapitalizmu rýchlosťou hromadenia finančných zdrojov a bohatstiev od výmyslu sveta. Na prelome 20. a 21. storočia bolo Slovensko hodnotené ako tygrík centrálnej a východnej Európy. Avšak vo všetkej počestnosti a tichosti, za potlesku vládnych garnitúr a oligarchov, resp. najbohatších z bohatých sa počet ľudí na a pod hranicou biedy podľa európskych kritérií dostal na hranicu ¾ milióna ľudí. Sociálne nožnice sa roztvorili na maximum. Boli aj takí oligarchovia, ktorých naša „kvitnúca“ sociálna bieda ľudsky znepokojovala.
V tomto období v dôsledku minulých strategických a vynútených hospodárskych „riešení“, ako aj niekoľko krízových a dodnes pretrvávajúcich stavov v globálnom meradle, rozšafnosti, či presnejšie arogancií vodcov tak miniatúrne národy a ich štáty sa dostali do vazalskej pozície. Dokonca by sa dalo hovoriť aj o nedôstojnej, ba až, obrazne povedané, otrockej pozícii. Akoby nebolo východiska, hoc opozícia a tiež všakovakí premúdrelí, t.j. ambiciózni ľudkovia žiadajú od vládnucich riešenia v záujme návratu do zóny úspešných. Popravde, mali by kľačať a žiadať od vlády zázrak.
Z nášho hospodárskeho a tiež spoločenského marazmu niet úniku, a to napriek tomu, že to sme niekoľko rokov sme prežívali vďaka Šťastene. Nikto neprišiel pred verejnosť so stratégiou, či aspoň s krátkodobým plánom, ako z neho von. Ani akademici, ani lídri koaličných a opozičných politických strán, ani univerzitné a vysoké školstvo, ani NBS, ani banky a poisťovne, ani odbory, ani združenia a únie podnikateľské, ani rezortní ministri, ani poslanci NR SR a zástupiteľstiev, ani poradcovské zbory, ani podnikateľské združenia, zväzy, únie a asociácie, ani predseda vlády, ani prezident republiky.
Možno sa udeje zázrak, alebo treba využiť najbohatších, resp. najschopnejších dosahovať úspech. Inak nazývaných oligarchiou, čo sa vôbec nerovná odsúdeniahodnej skupine spoluobčanov i keď časť z nich sa pohybuje mimo reality smrteľníkov. Spolu s nimi sa oddá vidieť a pozvať za okrúhly stôl slovenskej spoločnosti aj výnimočné osobnosti v jednotlivých odboroch. Už by totiž stačilo neplodného rečnenia, tárajstva a priam „svetového“ pokrytectva a za náhradu určiť spoluzodpovednosť.
V našom združení sme od akoby krízového 2008. roka vo svete i na našom území pravidelne navrhovali, čo je nevyhnutné, čo je treba, a boli takmer v mdlobách, ako sa vyvíjame a smerujeme v nevyhlásenej súťaži národov a ich štátov na „nepostupové“ miesta k víťazným pozíciám. Nič to, vravíme si dnes, keď dostávame informácie z ankarského rokovania NATO, ktoré je pravým opakom toho, čo požadoval od svetových politických lídrov počas tohtoročných veľkonočných sviatkov pápež Lev XIV.
Svet je na rázcestí a v jeho rámci aj Slovensko. Po všetkých stránkach. A potom, prečo jednotliví lídri EÚ a NATO dodnes nereagovali na imperatív, že pre USA sa začína „zlatý vek“. Žiaľ, nemajú na to. V tomto svete je to o jednom a tom istom dovtedy, kým sa nezrútime z plávajúcich oblakov s našími ilúziami na betón. Naša civilizácia lapá po dychu z agresií a vojnových stretov, ale aj z toho, že bez nich to nemôže byť, teda bez zbrojenia, ale bez dialógu v záujme riešenia konfliktov a bez rovných ľudských práv.
Keď sme sa spytovali ústavných činiteľov, ako je to s možnou ruskou agresiou do piatich rokov a čo by sa malo udiať v živote štátu, tak mlčali. Je celý rad otázok, na ktoré neodpovedajú, nechcú odpovedať, pričom najcitlivejšie by boli tie, ktoré sa týkajú informovanosti verejnosti. Nehovoriac o čudesných prepojeniach verejnoprávných médií s takými, ktoré vnímajú informácie len ako biznis za každú, ale v kultúrnom svete za neprijateľnú cenu. Je tu teda domáci aj globálny marazmus, v ktorom sa budeme plaholčiť.
Občan na zmenu ešte nedospel, ale je to už len otázka podnetu. A ten môže vzniknúť z poníženosti, alebo z nadradenosti v malom i vo veľkom meradle, tak ako už mnohokrát v moderných dejinách. A možno to pochopí aj prezident republiky …