Dr. Peter Kasalovský: Z úvodného slova k XVIII. VZ „Komu patrí Svet“
Bratislava 31. októbra 2026
Zvolal som XVIII. valné zhromaždenie, aby sme vnímali, že naše 33-ročné zduženie by malo efektívnejšie reagovať na vývoj spoločnosti a tiež Sveta.
Prečo efektívnejšie ?
Pripomeniem naše Vyhlásenie „O politickej a ľudskej zodpovednosti II. – K parlamentným voľbám 2016“ z 5. júna 2015. Podpísal som ho ja a vtedajší predseda výboru Ján Gabriel. Je platné aj dnes ?
„O politickej a ľudskej zodpovednosti II.“ K parlamentným voľbám 2016
„… V rokoch 1993, 1998, 2002 a v roku 2006 pred voľbami do Národnej rady SR sme pripravili diskusné fóra s jednotlivými politickými stranami a ich lídrami. V roku 2010 a potom o dva roky neskôr sme dostali „odkazy“, že všetky politické strany nechcú takéto fóra, iba ak by mohli prezentovať vlastnú úspešnosť, a zároveň jedinečnosť ako garanciu „šťastného zajtrajška“. Na našich postojoch sa nič nemení, a preto aj dnes opakujeme to podstatné z obsahu nášho vyhlásenia z roku 2010.
Viaceré pokusy zo strany vlád a predstaviteľov zastúpených politických strán, ako aj vedeckých pracovísk o vyznačenie nášho hospodárskeho a sociálneho smerovania sa ukázali ako neefektívne, ba až nezmyselné. Je jasné, že nie sme ničím výnimoční, iba ak sebauspokojovaním sa výsledkami hospodárstva na našom území a potom sociálnymi „balíčkami opatrení“, ktoré popierajú princíp zásluhovosti a smerujú k falošnej solidarite. Je potrebné urobiť dve veci. Diverzifikovať ekonomiku inými odvetviami, najmä potravinárstvom, cestovným ruchom a najnovšími technológiami. A za druhé súbežne opäť vybudovať slovenskú ekonomiku. Ustrnutie na pozíciách pozitívnych predpovedí a milosti zahraničného kapitálu by sa nám vypomstilo na kvalite života, ktorá má veľmi ďaleko k želateľnému stavu.
Je nevyhnutné vytvoriť desaťtisíce nových a trvalých pracovných príležitostí s úplne novým charakterom práce. Kardinálne sa treba vyrovnať s vymožiteľnosťou práva a zabezpečiť právnu istotu a ochranu všetkým občanom bez rozdielu. Nazdávame sa, že to však nepôjde bez radikálnych, rýchlych a efektívnych riešení problémov s rómskym etnikom.
Pred rokmi sme politickým lídrom poskytli našu osnovu, o čom by mali hovoriť v súvislosti s blízkou a vzdialenejšou budúcnosťou : o bytoch – o streche nad hlavou, o zdraví a fyzickej zdatnosti, o mravnosti a morálnej sile, o vzdelanosti a kultúrnosti, o bezpečnosti a dôstojnosti každého občana. Z toho, čo politici načrtli, alebo aj sľúbili sa naplnilo dodnes akurát toľko, že nie sme na tom horšie ako pred piatimi rokmi.
Je naším cieľom, aby sa múdrosť našich ľudí stala poradcom, či priam najbližšími spolupracovníkom novej vládnej garnitúry. Marazmus vo svetovom hospodárstve, no i v niektorých štátoch eurozóny a jeho pretrvávanie nám totiž už neposkytujú žiadnu inú možnosť. Musíme si pomôcť využitím jestvujúcich domácich surovín a zdrojov, ale aj tradícií a to hlavne zainteresovaním obyvateľstva, aby investovalo svoje peniaze do domácich projektov.
Sme pred parlamentnými voľbami. Naším najtvrdším problémom je nevyhnutnosť zmeny myslenia. Aby bolo spravidla kreatívne, humánne, odborné a zmysluplné. U nás sú však v móde retardačné sklony, no i nadutosť príslušníkov novokonštituovanej spoločenskej vrstvy „zázračne bohatnúcich samozvancov“.
Nová vládna garnitúra bude musieť začať vnímať, že je tu viac ako dosť ľudí, ktorí si želajú, aby sme sa pohli vpred pri riešení rámcovo načrtnutých problémov. Prečo by práca na ich riešení nemohla týchto ľudí spájať a tak konečne začať ozajstnú premenu Slovenska, aby sme mali k ľudskému šťastiu bližšie ako v ostatnom svete.
Predstavy máme, dokonca aj postupy, ako na to, ale sme takpovediac slovenskejší viac ako si myslíme. Potrebujeme sa už raz a nastálo sústrediť na to, že chceme byť lepší a najlepší. Rozlúčme sa konečne s priemernosťou, a predovšetkým je potrebné zatrhnúť devastáciu medziľudských vzťahov.
Na rozdiel od vlády, od opozičných strán a ďalších činiteľov našej spoločnosti my vnímame nárok na jednu jedinú kvapku optimizmu pri pohľade do nadchádzajúcich dní. Aj preto, že 20 rokov namiesto skutočnej demokratickej voľby zástupcov ľudu vo volebných obvodoch máme jeden volebný obvod, ktorý pôsobí retardačne na spoločenské vzťahy a vôbec na náš vývoj.“
Toto vyhlásenie je ovoľačo miernejšie v hodnotení nášho vývoja, ako to urobil v rozhovore pre Hospodársky denník 3. 4. 2001 náš vzácny člen kardinál Ján Chryzostom Korec. Je tu stále živá jeho otázka : „Čo sa s nami stalo po roku 1990?“. (Tento rozhovor nájdete na www.hospodarskyklub.sk, v menu pod banerom Hospodársky denník 1999-2004.)
Za jedenásť rokov od Vyhlásenia k parlamentným voľbám 2016 však môžeme konštatovať, že slovenská spoločnosť nebola na tom po všetkých stránkach tak chabo-mizerne od 1993. roka i keď ani jeden subjekt z doterajších vlád neurobil nič podstatné pre aspoň mierny„slovenský optimizmus“. Dodal by som, že od pamätného rozhovoru s kardinálom Korcom uplynulo štvrťstoročie, a o reálnom optimizme väčšina občanov nechyruje. Sociálne nožnice sú otvorené takmer na maximum.
Dalo by sa povedať, že naše snahy o komunikáciu s jednotlivými vládami pánov Fica, Pellegriniho, Matoviča, Hegera, Ódora, ktorý ako študent pôsobil v BN HN, keď som bol ich šéfredaktorom,… a opäť Fica, boli márne. Akoby nikto nechcel zmenu – radikálnu zmenu : disciplínu a poriadok, teda skutočnú demokraciu. Akoby nikto nechcel aj s odstupom času prijať zodpovednosť za stagnáciu, či skôr úpadok. Akoby nikto nechcel vyjaviť, ako sa chopiť nevyhnutnej zmeny, a keď už, tak ide o spomienky na minulosť a vazalské nezmysly od konkrétnych pánov, ktorú sa chcú dostať k moci, alebo si zachovať mocenské pozície.
Tridsaťtri rokov sme pôsobili tak, aby bolo lepšie a mohli si položiť otázku, či môže byť Slovensko krajinou najšťastnejších ľudí na svete. Máme tu viac ako dosť vzdelaných, kreatívnych a tiež za vec zapálených jednotlivcov, takých sme mali a máme aj v našom združení, ale akoby nikto nechcel využiť ich potenciál. I keď výnimky jestvujú.
Vlani a tohto roku naši členovia v anketách prezentovali názory na život a svoje túžby. Sú však mimo domácich politikov. My máme (dúfajme, že nie čisto teoreticky) príležitosť prispieť k zmene, k tomu, aby u nás bolo lepšie. Ešteže sme zaznamenali ako taký prírastok osôb – osobností typu De La Mancha, ktorí sa nedajú odradiť od práce „pre lepší zajtrajšok.“.
Všemožne sme boli a sme tabuizovaní nielen ľuďmi v politike, ale aj médiami. V závere septembra sme zistili, že sa v tichosti obnovuje cenzúra vo verejnoprávnom médiu – v TASR. Dodnes nemáme oficiálne stanovisko, prečo odmietli zverejniť na platenom priestore a bez akejkoľvek zodpovednosti zhrnutie klubových podnetov a názorov za obdobie jún – september 2026https://www.ceske-nostrachu z dôsledkovinky.cz/2026/09/27/peter-kasalovsky-panstvo-spamatajte-sa-a-my-obcania-tiez Informácia, že preto, lebo je to „názorové“, tá sa javí nielen smiešne-trápne, ale aj mimo zdravého rozumu. A napokon, stačí analyzovať spravodajstvo TASR z domova a zo zahraničia, nehovoriac o športových správach, a „ názorového“ až tendenčného je v ňom asi takých 90%. Takže, mám o jedno životné poznanie viac. Pôsobil som totiž v prvom roku po zrušení cenzúry a mám s ňou do činenia po prestávke, ktorá trvala 57 rokov. Je to vskutku varovanie.
To varovanie cvendží od čias, keď sa tvorila takpovediac kasta hovorcov, ktorých éra skončí totálnym nasadzovaním UI. Mám na pamäti myšlienky Noama Chomského, ktorý odmietol pojem UI a upozornil na nebezpečenstvá, či skôr absurdity tohto zázraku, a my dnes sme nútení komunikovať v nejednom prípade s tuposťou, ktorá bola „vyrobená“ konkrétnymi firmami. Ešteže aj v niektorých mediách pochopili, že je tu posvätená veľkokrádež myšlienok a tvorivosti, nehovoriac už o autorských právach, ktoré sa vlastne stali ilúziou. Je načase, aby sa aspoň s UI urobil poriadok, ktorej všadeptrítomnosť naviguje k autoritárstvu – autokracii. Z akéhosi nadšenia z novej technológie je však aj dosť problémov, keď človek ako taký, keď ľudskosť a vlastná rozumová činnosť je pomaly, ale isto príťažou – známkou nemodernosti. Potvrdzuje sa, že nielen bankári, ale už aj mágovia obsahu UI majú hlavné slovo na vývojovej špirále našej civilizácie.
Dosť našich členov sa vytratilo z verejného života, a teda aj z nášho združenia zo zreteľahodných dôvodov – vysoký vek, zdravotné problémy, ukončenie produktívného života, …, ale nemenej členov sa vytratilo aj kvôli problémom v podnikaní a spoločenskému napätiu, no a v neposlednom rade pre sklamanie z politikov domácich a zo zahraničia, ale aj zo seba samých… To všetko malo za následok aj obmedzenie našich aktivít.
Osobitne by som spomenul v súvislosti s podporou mierových iniciatív združenia, a to aj so zreteľom na pôsobenie pápeža Leva XIV. nezáujem oslovených členov vlády SR, NR SR a bývalých členov združenia, ktorým sa dostalo pocty nášho členstva. Niektorí boli dokonca ochotní podporiť naše aktivity za „politické vazalstvo“. Premeny niektorých ľudí s čestnou minulosťou a pozoruhodnými výsledkami na svojich pozíciach na povýšených „nadovšetko“ vyvolali u niektorých členov a tiež u mňa myšlienky, že pôsobenie v temnejšej temnote je vlastne sebatrýznením. Dnes už mám za sebou zopár opakovaní období mierneho optimizmu, a už si nekladiem otázku „Komu patrí Svet?“ a ďaľšie otázky s ňou súvisiace. Patrí nám menej ako v čase, keď V&W uvádzali aj protifašistickú pieseň, ktorá sa stala legendou. Aj preto, že mocní, žiaľ, aj zvolení „ľudom“, si predsa nemohli želať, aby nám patril svet.
Neverejné XVIII. VZ, 151. zhromaždenie združenia a celkove 307. podujatie
Autor je predstaviteľom združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub – Medzinárodný mierový výbor od 19. 8. 1993