O slávnosti na počesť skvelých osobností
Bratislava 5. decembra 2025
Úvodný príhovor a zamyslenie sa na otázkou „Môže byť Slovensko štátom najšťastnejších ľudí na planéte?“ Petra Kasalovského
Dámy a páni, priatelia,
teším sa vašej prítomnosti. Ste tu, aby ste si prevzali certifikáty o najvyššej úcte nášho združenia v tridsiatomtreťom roku veku. Ste tu aj preto, aby som mohol ukončiť moju odpoveď na otázku „Môže byť Slovensko štátom najšťastnejších ľudí na planéte ?. Táto otázka bude celoročnou témou v roku 2026, a nielen symbolicky konfrontačnou pre tých, ktorí pôsobia v slovenskej spoločnosti. Aby začali robiť na tom, že výpovede našich členov a ľudí – občanov so zodpovednosťou budú aspoň mierne optimistické.
Pred rokom 2000 sme boli generačne nadšení z knihy „Megatrendy 2000“ autorskej dvojice Patricia Aburdenová – John Naisbitt. Bola to jedna z najpríťažlivejších vizii blízkej budúcnosti. John Naisbitt osobne v bývalom hoteli Forum si prevzal Zlatý biatec 1997.
Optimizmus mierny sa menil na optimizmus mierny plus, keď za Zlatý biatec 1993-2000 o rok neskôr poďakoval geniálny muž z USA Bill Gates (dnes už neobjaviteľný a pred smrteľníkmi všemožne chránený) i keď z neúčasti sa vtedy ospravedlnil. Prítomný bol však Milan Lasica, ktorý povedal :
„Veľmi ďakujem za toto ocenenie, som úprimne povedané šokovaný, že táto spoločnosť si vybrala práve mňa. Ako som počul, ste ľudia, ktorí majú možnosť pozitívne vplývať na ekonomickú situáciu Slovenska. Ja mám však len možnosť túto situáciu znášať. Preto by som vás prosil, aby ste vplývali na túto situáciu čo najpozitívnejšie a čo najintenzívnejšie. Keby ste sa náhodou, čo nepredpokladám, ocitli v situácii, že nebudete vedieť ako ďalej, zavolajte!“.
Dámy a páni, priatelia,
čím som starší, tak sa usilujem hovoriť kratšie. A tiež otvorenejšie, bez nejasností, či dokonca bez jediného skrytého významu slova, ale vždy – od prvého dňa tejto komunity – vnímam názory adresátov, ako aj všakovakých protivníkov. To je síce čestné, rozumné, ale vôbec nie populárne, čo by sa dalo ilustrovať správaním sa trebárs premiérov a členov ich vlád.
Násobne to platí o našich anketách od 1993. roka dodnes. Už len nominácie, vyvolávali „revolvery v očiach“, a takéto prirovnanie podľa mojej starej mamy, ako aj mojej mamy znamenalo nesúhlas, pobúrenie, ba až odpor. V minulom roku to bolo časté a spravidla vo forme odkazov. A boli aj nenávistné, ako aj také za hranicou slušnosti.
Dalo by sa povedať, že voličom koalície prekážali napríklad nominácie generálnej riaditeľky SNG Alexandry Kusej a tanečníčky a pedagogičky, Soni Ferienčíkovej, ktorá je partnerkou predsedu najsilnejšej opozičnej strany.
Voličom opozície bolo proti vôli nominovanie Roberta Kaliňáka a Andreja Danka ako najsympatickejších osobností, ako svetovej osobnosti Donalda Trumpa a Michelle Obamovej, ako aj nominácia sovietskeho filmu z roku 1972 „A rána sú tiché“.
V tomto roku „vzrušovali“ anketové nominácie Zdeny Studenkovej, Milana Šimečku, Donalda Trumpa, Roberta Fica, Richarda Rašiho, Si Ťin pchinga, Andreja Danku, Lucie Plavákovej a Sultána bin Salmána. Došlo k hackerským pokusom rovnako ako v minulosti s cieľom pridať hlasy svojim obľúbencom.
To bol jediný dôvod, aby som zastavil hlasovanie verejnosti pred stanoveným termínom. Oslovil som päťdesiat členov združenia, ktorí hlasovali aj vlani ako volitelia, a z nich reagovalo 37 členov. Nič prekvapujúce po vyhodnotení poradia od verejnosti a od voliteľov sa neobjavilo.
Môže byť Slovensko štátom najšťastnejších ľudí na planéte ?
Dámy a páni, dnešná slávnosť na počesť skvelých ľudí – osobností z vôle verejnosti, voliteľov a nášho združenia v triudsiatomtreťom roku veku je priestorom na zamyslenie sa nad otázkou „Môže byť Slovensko štátom najšťastnejších ľudí na planéte?“.
Je tomu tak preto, že ste tu, v najstaršom bratislavskom restaurante, vy, ktorí žijete naplno svoj život, neprišli ste na svet v bavlnke, ani ste nekráčali cestičkami – cestami posypanými ružovými lupeňmi, a vždy ste mali na mysli zmysluplné činy – počiny a česť. Takéto hodnotenie nie je povinnou jazdou, ale pravdou.
Keby nastal ten čas – historický moment a veľký zlom, tak vy by ste boli bázou Slovenska, štátu so šťastnými ľuďmi. Určite by som nehovoril o najšťastnejších ľuďoch na planéte. To nemá predsa rozumné kritéria, a už vôbec nie logiku, a potom, čo je to vôbec šťastie. Neodmietam však ilúziu o „plošnom šťastí“ v kráľovstve Butan, či vo Fínsku.
Ja osobne som mal šťastie na rodičov, na celý rad učiteľov, na kamarárov, na priateľov, na lásky, na manželku a naše deti, na našich vnukov, a samozrejme na prvé zamestnanie, na možnosť stretnúť nespočet jedinečných ľudí či už veľkého formátu, alebo normálnych smrteľníkov, na príležitosti pracovať a na stretnutia so zlom a s nešťastiami.
A mohol by som pokračovať. Každý z 36 laureátov „Mierovej ceny zo Slovenska 2015“, každý z 310 laureátov Zlatého biatca, z toho 74 zo zahraničia, a väčšina nominovaných by mohli vypovedať, ako je to s ich šťastím, kde boli, kde sú a kde chcú byť v živote. Väčšina mala – má a chcem veriť, že aj bude v sebe schopnosť úcty k človeku, k životu a k práci.
Ak dnes je Slovensko v nepokoji, hoc aj ostatný svet má ďaleko-preďaleko k pokoju, tak je to naša vec. Čo vlastne nám chýba, čo postrádame ? Prečo niektoré štáty sú prezentované ako vytúžené pre súčasnú mládež ? Ako je to dnes so šťastím, a vôbec, možno nahradiť HDP indexom šťastia ?! Prečo s tým prišiel na chvíľu ako francúzsky prezident (nešťastník) Nicolas Sarkozy.
Našiel sa teológ a novinár, ktorý porovnáva „mníchovský rok 1938 a washingtonský rok 2025“. Také porovnanie nie je nemožné, ale svojím spôsobom je absurdné. Svet je iný a vôbec nie lepší, čo som odpoveddal na otázku pápeža Jána Pavla II. „Železná opona“ je preč, ale je menej vojen, utrpenia, hladu, biedy, nevzdelanosti a chorobnosti“. Komu to prospeje ?
Čo s tým ? Je to neriešiteľné, alebo nemožné?! Práve naopak, len taká maličkosť z našej komunity. Z tých, ktorým sme sa poklonili, ktorých sme ocenili, iba piati stratili česť a rozmliaždili okolím vzývaný charakter a to, čo v živote vykonali. Dodnes sú slušní, nevnucujú svoje názory, neponižujú a nepotláčajú protistranu, a čuduj sa svet, nekradnú.
Ako človek v závere života, tvrdím, že na našej pôde odzneli všetky možné (aj nemožné) recepty na to, ako riešiť problémy v našom štáte a tiež vo svete. Tie názory odzneli opakovane a akoby náhodou v pravidelných 3- až 5-ročných odstupoch. Trebárs naše podnety pápežom Jánovi Pavlovi II., Benediktovi XVI. a Františkovi, aby zvolali celosvetovú mierovú konferenciu.
Dámy a páni, priatelia, ani raz sme nedospeli do situácie, že by sme „vyrobili“ dokument typu „Veľký tresk“. Aj za cenu tabuizovania nášho združenia, jeho negovania aj v situáciach, ktoré sa vo svete neobchádzajú, lebo pravda dialógov združenia, členstva atiež jednotlivých členov nestojí v bahnistej a stojacej vode. Je o ľuďoch a pre ľudí.
Je tu dovolené a beztrestné likvidovať šťastie, teda útočiť na každého, kto má iný názor, zvolávať naňho odpor až nenávisť, a ešte hlásať, že ide o demokraciu. Akoby demokracia nebola o disciplíne a poriadku, a nie o väčšine. A potom vždy ide ten povestný krok k sebe navzájom – po ľudsky a bez násilia duchovného, fyzického a toho z médií, ktoré je vecou vydavateľov a „skupiniek“.
Čo s tým, Vy ste skvelí, výnimočné osobnosti, váš príklad je nasledovaniahodný, ale spoločnosť potrebuje nič viac a nič menej ako návrat k tomu, čomu sa hovorí rešpekt k ľudským hodnotám, a predovšetkým návrat k spravodlivosti – nie podľa vedomia a svedomia jednotlivcov, ale podľa zákonov. Čo všetko s tým, keď „zástupcovia ľudu“ sú s pomermi spokojní?!
Predčasom sme zverejnili všetko o problematike Benešových dekrétov. Dokonca sme poslali podnet generálnemu prokurátorovi SR v súvislosti s výzvami nerešpektovať ich. Zverejnili sme fakty, kto a čo je za tým, lež bezvýsledne. A tak sme zverejnili aktualizované fakty. Že by to naznačovalo náš prerod na najšťastnejkších ľudí, alebo aspoň šťastných na tejto planéte?
Dámy a páni,
už to vyzerá v tomto unikátnom svete tak, že kto myslí v záujme dobra, prospechu, aj sociálne je vlastne Robinsonom. A ten jeho Ostrov sa napriek debilizujúcim politikom a gaunerom zaplňa i keď stále v čudesnom tichu, ktoré má srdce, radovými počtami osôb, ktoré treba vnímať ako bližných. A v jednom momente prelomia moc čvargy na brehoch politických táborov a v celom tom mechanizme na jej podporu. Len sa toho dožiť.
Teda, nemôžeme byť najšťastnejší a ani šťastnými plošne podľa našich, vašich a mojich predstáv. Rozdelenosť spoločnosti, prilievanie benzínu do nevraživosti a na prospech mocenských chúťok, to chce dialóg. Je to vec nie na dlhé lakte, ale na okamžité riešenie prezidentom SR, premiérom a napokon aj parlamentom. Tam môže byť bod nula a začiatok želateľnej kvalite našej spoločnosti.
Vyše 40 rokov sa oduševňujem filmom USA The Candidate z roku 1972 v hlavnej úlohe s nedávnom zosnulým Robertom Redfordom. Dokonca v minulom režime si ho pozrel na môj podnet jeden z ústavných činiteľov. Opätovne som si ho pustil a mal som pocit, že je trocha „iný“ ako ho mám v pamäti. A predsa bola tam jedna scéna scén, ktorej by som sa chcel dožiť.
Na kongrese hlavnej politickej strany všestranne úspešného štátu zožne potlesk dovtedajší kongresman. A po ňom príde pred 20-25 tisíc účastníkov o generáciu-dve mladší kandidát na kongresmana s tvárou R. Redforda a masa najprv opatrne, ale v závere až spontánne súhlasne reaguje na jeho otázky. Sme najúspešnejší ako štát, naše hospodárstvo, školstvo …, ale máme na to byť lepší a ešte úspešnejší. V našich pomerroch to chce povedať, ako to docieliť.
Dámy a páni,
je tu čas na prípitok a na obed. Po ňom dostane slovo s prezentáciu Botswany Ing. František Bednařík.
Ďakujem Vám, že ste. Ďakujem všetkým, ktorí žijú, správajú sa a konajú ako ľudia – so zodpovednosťou k svojmu životu a k súčasníkom.
Len 28. novembra som stretol odtiaľto neďaleko – v nákupnom centre Aupark desať mladých ľudí v prevádzkach služieb – oprava obuvi, optika, drogéria, kozmetika, papiernictvo, občerstvenie… , ktorí svojím priam ideálnym až neuveriteľným správaním sa, dokonca s úsmevom a dokonalou službou zákazníkovi mi urobili pohodu na duši, lebo bez jemnej simmelovskej irónie „dobrý človek je tu“ a my máme šancu, aby sa vrátili dobré časy s najvyššou hodnotou – človečenskosťou.
Slovo na záver tejto slávnosti
Formovali nás v mladšom vydaní Tofflerovci, ale aj Thomas Piketty.Niektorým súčasníkom chýba tolerantnosť a kooperatívnosť, je to ako zmienka o povraze v dome obesenca. Až nás začne fackovať umelá inteligencia, začne tá správna zábava. Mix tejto inteligencie a našou morálnou vyprahnutosťou prinesie len to, čo o čom sme nedávno diskutovali a to je dystopia. Dnes už to nie je fiktívny, nepriaznivý svet, ktorý je opakom utópie. Vyznačuje sa útlakom, terorom, chudobou, alebo nadmernou kontrolou zo strany totalitnej vlády. V umení sa tento koncept používa hlavne na kritiku spoločenských a politických problémov, zatiaľ čo v medicíne môže označovať aj abnormálne uloženie, ale aj absenciu orgánu. V politike je absencia mozgu už pandemický jav.
Bodka na záver od Alberta Einsteina:
Každý je génius. Ale ak súdiš rybu podľa jej schopnosti vyliezť na strom, bude celý život veriť tomu, že je hlúpa.‘‘