Peter Mihók: Slovo uzdravuje, ale aj zabíja

Bratislava 2. júna 2022

Slovný prejav je súčasťou (a nie zanedbateľnou) kultúry nielen každého národa, ale aj každého z nás osobne. Široká slovná zásoba umožňuje vyjadrovať aj v jemných odtieňoch myšlienky a transformovať ich do zmysluplných ucelených viet. Vety musia byť nielen gramaticky správne, ale aj obsahovo bohaté a korektne vystihujúce tú realitu, ktorú chceme komunikovať. Degradácia jazyka či už obsahová alebo gramatická je prejavom degradácie spoločenských vzťahov, sebaúcty či úcty a rešpektovania tých druhých. Toto musí platiť tak v našej každodennej komunikácii, ale osobitne v komunikácii verejných činiteľov, influencerov či známych osobností. Bohužiaľ realita je až príliš často opačná. Vyslovené slová či vety idú niekedy až príliš ľahko z nás a takisto ich často aj ľahko prijímame. Sociálne siete sú dnes jednou z rozhodujúcich foriem komunikácie, avšak súčasne ničia silu slova tak gramaticky a ešte viac obsahovo. Sociálne siete využívame najmä na rýchlu komunikáciu, často reagujeme emotívne na neoverené informácie, alebo na cielené klamstvá. Sociálne siete sa stali tiež významnou formou sociálnych statusov politikov bez elementárneho zamyslenia sa nad ich obsahom a dopadom. Riadenie štátu cez sociálne siete je nielen nezodpovedné ale aj nebezpečné.

Je zaujímavé, že dnešná informačná spoločnosť na jednej strane umožňuje rýchly a ľahký spôsob vyhľadávania informácií, avšak pri nízkom stupni informačnej gramotnosti často vôbec neznamená rast stupňa inteligencie ani rast všeobecnej gramotnosti jednotlivca či spoločnosti. Informačná gramotnosť vo svojej zjednodušenej podstate neznamená len vyhľadávanie informácií, ale aj schopnosť ich zatriediť a vyhodnotiť. K tomu však musí smerovať celý systém vzdelávania, teda naučiť ľudí myslieť, abstraktne uvažovať a rozlišovať podstatu od balastu. To jednoducho znamená, že znakom informačnej spoločnosti nemôže byť prst na ruke, ktorým klikáme, ale mozog ktorý prijíma a vyhodnocuje informácie a na ich základe sa rozhoduje a koná. Toto sa musí stať základom reformy vzdelávania. Táto reforma musí začínať u pedagógov a ich prístupe k výučbe. Cieľom nemôže byť len naučiť sa pracovať s počítačom, to napokon už samotní žiaci, nehovoriac o študentoch ovládajú oveľa lepšie ako ich učitelia. My musíme prejsť od mechanického využívania výpočtovej techniky do roviny myslenia a rozhodovania, dokonca aj v takých situáciách keď sa zrazu z rôznych príčin ocitneme mimo rámec informačných technológií. Jednotlivec aj spoločnosť musia byť schopné prežiť aj keď nám padnú všetky informačné systémy Vtedy sa človek stáva skutočne slobodným a životaschopným

Presná všeobecne akceptovateľná definícia informačnej spoločnosti dnes prakticky neexistuje. Wikipédia pri jej charakteristike mimo iného uvádza „Jej vznik, rozdelenie, použitie, integrácia a manipulácia s informáciami je významnou ekonomickou, politickou a kultúrnou činnosťou“. Všimnime si výraz „manipulácia s informáciami“. Práve tu spočíva najväčšie riziko moderných informačných spoločností a technológii. Práve obrovská manipulačná možnosť pri nízkej informačnej gramotnosti a gramotnosti vôbec môže zotrieť všetko pozitívne a nesporný pokrok, ktorý súčasná doba so sebou prináša.

Benefitom dnešnej doby nemôže byť len to, že denne vypustím na sociálnej sieti niekoľko statusov a myslím si, že takto sa riadi štát či spoločnosť. Informačné technológie menia charakter spoločenských procesov, metódy riadenia štátu, spoločnosti či firmy. Toto si musia  uvedomovať tí, ktorí participujú na ich riadení, to znamená, že od špičkových pozícií na úrovni štátu, firmy či akéhokoľvek kolektívu. Vďaka informačným technológiám rozhodujú s väčšou znalosťou, hlbšími informáciami, kratším reakčným časom a najmä vyššou zodpovednosťou. Teda nie rýchlosť prstov na klávesnici, nie rýchlosť a množstvo statusov na sociálnych sieťach často s úbohým obsahom, nie obmedzovanie a účelová selekcia dostupných informácií, ale kvalita riadenia a rast intelektu by mali byť znakmi modernej informačnej spoločnosti.

Informačná spoločnosť je aj a najmä o spätných väzbách. Nie je to jednosmerný lístok. Je to o schopnosti nielen informovať a hovoriť, ale aj počúvať a prijímať iné názory. Mať  schopnosť z nich extrapolovať to  čo je pozitívne a čo ma obohacuje. Lebo slovo či vyslovené alebo napísané má často obrovskú silu, dokáže pomôcť, ale aj zničiť. Dokáže povzbudiť, ale aj demotivovať. Dokáže pohladiť, ale aj pichnúť. Dokáže zabiť, ale aj uzdraviť. Slovo a reč je dar, ktorý nás odlišuje od  zvierat a podľa toho by sme sa mali aj tak správať. Každý kto hovorí musí aj počúvať. Vzájomnou komunikáciou sa nielen lepšie chápeme a rozumieme, ale minimalizujeme množstvo nezmyselných a malicherných konfliktov. Vzájomne sa obohacujme a ľahšie hľadajme východiska z často zložitých, ale aj malicherných situácií a problémov. Využime dar reči na to, aby sme žili šťastnejší a zmysluplný život bez nádaviek a vzájomného osočovania. Uvedomme si starú pravdu, vyslovenú rímskym filozofom Senecom: „Reč ľudí je taká, aký je ich celý život“.  

Autor je predseda Slovenskej obchodnej a priemyslovej komory.