prof. JUDr. Vojtech Tkáč: Sociálna sféra SR v roku 2021
Bratislava 31. mája 2021
Prof. JUDr. Vojtech Tkáč, PhD : „Sme svedkami sústavných insitných návrhov a zásahov do prirodzených práv poistencov, aby sa absencia štátnej rodinnej politiky nahradila legalizáciou okrádania časti poistencov.“
Ako sa dostať do „čiernej diery„ a do prepadliska ? K insitným návrhom pre sociálnu sféru prispel aj jeden generálny riaditeľ dôchodkovej poisťovne. Názov jeho príspevku z 19. mája t. r. je : „Seniori nevyžijú, pracujúci utečú. Ako letíme do čiernej diery“. Viacerí členovia reagovali na tento materiál, ktorý by sa dal považovať aj za „šírenie poplašnej správy“, no i čudesných predstáv o možnostiach vylepšovania sociálnej sféry, ale podľa názorov kvázi politikov – „odborníkov na všetko“ vo vládnych funkciách. Takýchto autorov je dosť aj na pozíciách v centrálnej banke a vo viacerých finančných ustanovizniach.. A to nielen v tomto volebnom období. Reakcie z odbornej verejnosti sú viac-menej chabé, alebo nijaké – zo známych dôvodov. O tejto problematike by malo byť aj prvé jesenné zhromaždenie nášho združenia. Preto som požiadal nášho člena a renomovaného odborníka v danej problematike nielen v SR, ale aj v zahraničí prof. JUDr. Vojtecha Tkáča, PhD o jeho hodnotenie aktuálnych problémov sociálnej sféry Slovenskej republiky v roku 2021.
Dr. Peter Kasalovský, predstaviteľ združenia Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub, založeného v 1993. roku
xxx
V roku 1990 začali prebiehať transformačné procesy ako súčasť zmien politického a spoločenského zriadenia a prechodu od spoločenského zriadenia po roku 1948 k novému spoločenskému poriadku.
Až do rozdelenia Česko-Slovenska sa zásadné transformačné a reformné zmeny v sociálnej sfére uskutočňovali na federálnej úrovni, s minimálnymi vkladmi Slovenskej republiky a Českej republiky, ktoré však v tom období disponovali právomocami v oblasti školstva, kultúry a zdravotníctva.
Kompetencie Slovenskej republiky v sociálnej sfére sa začali uplatňovať od vzniku samostatného štátu v roku 1993.
Medzi málo známe informácie o sociálnych reformách patrí vyjednávanie o pôžičke stand by
v novembri 1993 vo Washingtone so Svetovou bankou, ktorá pred vyjednávaním nútila vtedajšiu vládu Slovenskej republiky uplatňovať tvrdé sociálne obmedzenia ako podmienku poskytnutia pôžičky v čase minimálnych devízových rezerv nového štátu. Po tvrdých vyjednávaniach o podstate slovenskej cesty k transformácii sociálnej sféry Svetová banka od reštrikcií ustúpila a akceptovala prípravu a návrhy Koncepcie transformácie sociálnej sféry Slovenskej republiky.
Slovenský model sociálnej transformácie bol zásadne prerušený v období vlády Jozefa Moravčíka, stačí pripomenúť rozbitie jednotnej Národnej poisťovne a zavedenie plurality zdravotných poisťovní, čo sa dnes u nás a tiež analogicky v Českej republike hodnotí ako jedna z najväčších reformných chýb.
V rokoch 1995-1998 bolo v Národnej rade Slovenskej republiky prijatých 69 sociálnych zákonov, vypracovaných vtedajším Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, čo bolo kvantitatívne najviac zo všetkých rezortov.
Slovenská cesta sociálnej transformácie kontinuálne a kvalitatívne nadviazala na modely sociálnych zmien ešte z čias spoločného štátu v rokoch 1990-1992.
Prvé zásahy do negácie pozitívnych trendov začali hneď v období vlády po voľbách v roku 1998, kedy „zásluhy“ na negácii mali aj tzv. ľavicoví politici, najmä v deštrukcii verejnoprávneho charakteru Sociálnej poisťovne, pričom od roku 2002 sa začala otvorene pravicová „údajne“ liberálna devastácia sociálnej sféry so silným mediálnym nábojom.
Po roku 2002 sa znárodnil dovtedajší verejnoprávny Národný úrad práce a previedli sa do štátneho rozpočtu účelovo vybrané financie na riešenie zamestnanosti v ročnom objeme asi 11 mld. slovenských korún…
Zneužívanie ústavnej väčšiny v a/sociálnej politike
V politikách vlád po roku 1998 sa začali procesy zneužívania Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa stali jedným z nástrojov kupovania voličov.
Zásadnou pripomienkou v hodnotení stavu sociálnej sféry je konštatovanie, že zneužívanie ústavného poriadku na presadzovanie politických zápasov bude patriť z dlhodobého hľadiska medzi čierne obdobia slovenskej štátnosti.
Zneužívanie ústavného poriadku v sociálnej politike je úžasným rizikom pre budúce vlády, ktoré budú musieť riešiť často aj operatívne sociálne turbulencie, ktoré sú permanentnými procesmi nielen na Slovensku, ale i v Európe a na celom svete. Ústavné blokácie budú slúžiť v prípade nevyhnutných vládnych opatrení na politické vydierania a na politické zápasy namiesto racionálnych a včasných opatrení.
Najnovšie návrhy nekompetentných zásahov do ústavného poriadku o tzv. stabilizácii dôchodkových systémov, o primeranom hmotnom zabezpečení v starobe a iné pokusy sú len opakovaním doteraz platných ústavných katalógov sociálnych práv ako súčasti základných ľudských práv, ktoré sú obsahom aj medzinárodných právnych prameňov práva sociálneho zabezpečenia a ktoré majú dokonca prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky. Ústavné zmeny v sociálnych právach sú z hľadiska legislatívnych pravidiel zbytočnými, nadbytočnými a najmä nevykonateľnými právnymi normami bez materiálneho krytia, s demagogickým a nekompetentným obsahom.
Absencia vedeckých a verejných diskusií a vypracovania reálnych alternatív systémov sociálneho zabezpečenia dokumentuje bezradnosť politických garnitúr, a to naprieč politickým spektrom.
Ak by sme hodnotili aj iné piliere sociálneho zabezpečenia nad rámec tejto úvahy (sociálna podpora, sociálna pomoc a sociálne služby) stačí spomenúť, že vláda a jej rezorty v období deetatizácie a decentralizácie (nielen sociálnych služieb) nestrácajú svoju zodpovednosť za celkový stav a úroveň sociálnej sféry.
Chaos, porušovanie ľudských práv a vulgárne riadenie sociálnych služieb v uplynulých mesiacoch a rokoch, v ktorých má aj pri decentralizácii mať príslušné rezortné ministerstvo zákonnú úlohu tzv. sociálneho policajta, sa v blízkej minulosti mali riešiť podľa príslušného sociálneho ministra tým, že sa v tejto súvislosti chystal napísať k náprave chýb a malverzácií list predsedom samosprávnych krajov…
Chýba vedecká pravda o tzv. druhom pilieri dôchodkového sporenia
Zásadné zmeny a odklon fungujúceho dôchodkového systému podľa európskych štandardov boli pripravované v zákulisí na presadenie tzv. druhého piliera dôchodkového sporenia ako alternatívy priebežne financovaného starobného poistenia.
Slovensko sa stalo skanzenom tzv. čilskej cesty starobného sporenia s devastáciou základného systému nielen prvého piliera, ale celého systému sociálneho poistenia.
Na odpútavanie pozornosti a na neuveriteľnú nekompetentnosť druhej vlády po roku 1998 nadviazali aj tzv. stredové alebo tzv. ľavicové vlády až do súčasnosti.
Ideálnym a vedecky podloženým prístupom k analýze a hodnoteniu stavu architektúry sociálnej sféry Slovenskej republiky má byť medzinárodný audit opodstatnenosti pôsobenia tzv. druhého piliera na úkor základného systému sociálneho poistenia.
„Fanúšikov“ tohto neracionálneho systému neodrádzajú negatívne skúsenosti z latinskoamerických štátov, ani skúsenosti štátov Európskej únie, napríklad Poľska, Maďarska, Českej republiky, medzinárodne uznávané vedecké analýzy atď.
V Ženeve pôsobí najvýznamnejšia svetová vedecká ustanovizeň v sociálnom zabezpečení, a to Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia (International Social Security Association-ISSA), ktorej členom Byra bol viac rokov aj autor tejto úvahy.
Medzinárodné vedecké spoločenstvo dávno odmietlo zavádzanie čilských pochybných modelov.
V podmienkach Slovenskej republiky jednoznačne sa má požadovať medzinárodný a nezávislý audit dôchodkového systému, ktorý by otvoril oči všetkým apologétom a sociálnym amatérom v pokračujúcej a udržiavanej sociálnej deštrukcii.
Medzi rozhodujúce negatíva slovenského experimentu dôchodkového sporenia patrí stav, že bol postavený ako zneužívanie základného piliera sociálneho poistenia.
Treba otvorene uviesť, že nie zásahy vlád do druhého piliera sú príčinou jeho nefunkčnosti a zneužívajú sa ako mediálne podporovaná politická výhovorka pre jeho nefunkčnosť (ako argumentujú jeho správcovia), ale zasahovanie druhého piliera do prvého piliera je obrovským hazardom so sociálnou architektúrou našej vlasti a s budúcnosťou všetkých občanov.
Odporúčame si všimnúť mediálne krytie druhého piliera, frontálne strašenie starnutím obyvateľstva ako údajnou príčinou lanárenia sporiteľov z rangu poistencov verejnoprávnej Sociálnej poisťovne do súkromných správcovských spolkov. Je to dávno známy tzv. demografický alarmizmus alebo strašenie starobou ako nástroje „kšeftov“ v sociálnom zabezpečení.
Aj keď vo všetkých slušných sociálnych systémoch od 19. storočia sa uplatňuje participácia poistencov alebo sporiteľov, v súčasnom systéme dôchodkového sporenia u nás neexistuje žiadna participácia účastníkov sporenia a verejná kontrola platov ich správcov, používania správnych nákladov, zverejnenie verejného auditu a dostatočného finančného a ekonomického auditu. Lobing predstaviteľov tzv. druhého dôchodkového piliera, ktorí sú v zákulisí, sa neuveriteľne dostal opakovane až do ústavnej podoby.
Minimálny dôchodok ako okrádanie čestných poistencov
Ako príklad politikmi zneužívania sociálnych systémov nech poslúžia opatrenia v otázkach tzv. minimálneho dôchodku, ktoré likvidujú zásluhový princíp, pretože k minimálnemu dôchodku sa dostanú aj tí občania, ktorí si nezaslúžili „nič“ alebo si zaslúžili iba o trochu viac ako „nič“. Namiesto toho, aby sa takýmto občanom bez nárokov doplácalo životné minimum a pomoc v hmotnej núdzi zo štátneho rozpočtu, vulgárna sociálna politika nechá okrádať čestných poistencov, aby sa v „súlade so zákonom“ zúčastňovali na nedôstojnom financovaní určitej skupiny občanov zo svojho poctivo nadobudnutého a zo zákona odoberaného poistného.
Politické „pánske huncútstva“ a sociálne zabezpečenie
Politické rituálne tance sa volajú zápasmi o zavedenie stropov dôchodkového veku, problematika tzv. trinásteho dôchodku je obrovský, ale i minimálny problém oproti väčším problémom v sociálnej politike a v sociálnom zabezpečení.
Politické garnitúry sústavne uskutočňujú procesy zoštátňovania verejného a verejnoprávneho sociálneho zabezpečenia, ktoré aj počas a vďaka transformácii sa malo dostať na európsku sociálnu modelovú úroveň systémov „Tri P – Sociálne poistenie, Sociálna podpora (pozor, nielen štátna sociálna podpora !) a Sociálna pomoc“…
Už počas federácie, a potom v rokoch 1994 až 1998, vznikal verejnoprávny systém sociálneho poistenia, prezentovaný aj verejnoprávnou a tripartitnou Sociálnou poisťovňou; v oblasti politiky zamestnanosti začal pôsobiť verejnoprávny a tripartitný Národný úrad práce.
Rozbitie Národnej poisťovne v roku 1994 za účasti Moravčíkovej vlády otvorilo priestor pre pluralitu zdravotných poisťovní, čo sa u nás a rovnako aj v odborných kruhoch v Českej republike doteraz považuje za zásadnú reformnú chybu…
Sociálna poisťovňa v rokoch 1994 až 1998 bola absolútne verejnoprávnou inštitúciou bez politiky, čo ocenila aj Svetová banka, s ktorou sme ešte tesne pred voľbami 1998 parafovali sedem zmlúv o príprave tzv. modelu spoločného výberu daní, poistného a odvodov, ako aj spoločnej výplaty sociálnych dávok…
Ministerstvo financií po roku 1998 projekty Sociálnej poisťovne a Svetovej banky o zjednotení systémov výberu odvodov a o zjednotení výplaty sociálnych výstupov zrušilo a už desaťročia vznikajú obrovské finančné straty kvôli absencii tohto systému…
Po výkrikoch o vykradnutí Slovenska vládou po roku 1998 som ako predseda Správnej rady Sociálnej poisťovne v máji 1999 predkladal Správu o ročnej závierke Sociálnej poisťovne za rok 1998 s prebytkom temer 12 MLD SLOVENSKÝCH KORÚN, nehovoriac o ďalších pohľadávkach Sociálnej poisťovne !
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky od roku 1998 začalo personálne meniť vedenia orgánov Sociálnej poisťovne na celom Slovensku a začal boj o ovládnutie najmä kapitálových výdavkov, až po etapu, že poslanci parlamentnej politickej strany sa postupne stávajú generálnymi riaditeľmi Sociálnej poisťovne, pričom aj v súčasnosti sa táto funkcia stáva predmetom koaličných dohovorov…
Tripartitný model v deväťdesiatych rokoch vylučoval primitívne politické zásahy o minimálnom dôchodku alebo ilúzie iných politikov o 13. dôchodku, o strope veku odchodu do dôchodku ako i o iných nekompetentných zásahoch „nemúdrosti“…
Sociálna poisťovňa je v súčasnosti de facto štátnou inštitúciou, aj napriek tomu, že príslušný zákon o sociálnom poistení jasne a de iure ustanovuje jej verejnoprávnu definíciu.
Je tragédiou odbornosti, ak „sociálny“ minister sústavne hovoril o „štátnych dôchodkoch“ a o štátnom systéme dôchodkového poistenia. Je tragédiou, ak iný sociálny minister nepozná zákonné pojmy dávok štátnej sociálnej podpory a píše brožúry s terminológiou v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Dôchodkové sporenie je „skanzenom slovenským“ v porovnaní sociálnych systémov v normálnych štátoch a patrí medzi najväčšie zlá po roku 1989 !
Sociálne poistenie sa zmenilo na typickú úroveň štátnej sociálnej podpory, kde politická moc ignoruje prirodzené vlastnícke i iné prirodzené práva poistencov a z fondov si uzurpovali právo na ich zneužívanie za politickými cieľmi a na rozdávanie sociálnych balíčkov na úrovni Deda Mráza..
Sociálna sféra je v súčasnosti absolútne zdevastovaná a temer všetky atribúty federálneho Scenára sociálnej reformy a slovenskej Koncepcie transformácie sociálnej sféry Slovenskej republiky sú hrubo narušené. V rokoch 1995-1998 sa ani jeden funkcionár Sociálnej poisťovne nevymenil pod tlakom politikov…
Insitné rodinné politiky a sociálne poistenie
Financovanie základného piliera sociálneho poistenia je lákadlom pre politikov s obmedzenou kompetentnosťou, ale s nenásytným pudom zasahovať do jeho fungovania.
Na Slovensku je neznámou skutočnosťou pôsobenie slovenských odborníkov v drese Svetovej banky a slovenskej Sociálnej poisťovne pri kreovaní Sociálnej poisťovne nášho typu v Albánsku. V čase albánskej finančnej katastrofy a pádu všetkých možných finančných inštitúcii bola národná Sociálna poisťovňa v Tirane jedinou inštitúciou, z ktorej politici nemohli zhabať jej zdroje, pretože jej finančné prostriedky boli uložené v zahraničí a ktorá ako jediná finančná inštitúcia krízu prežila.
V závere tejto úvahy treba uviesť, že financie sociálneho poistenia sú dráždivé pre všetkých mocných, aby ich zneužili v prospech svojich politických zámerov.
Riešenie rodinných politík cez „odklonenie“ poistného v prospech rodinných príslušníkov poistencov je príkladom insitnej sociálnej politiky, namiesto serióznej štátnej sociálnej politiky.
Možno tiež málo známou skutočnosťou je stav, že zatiaľ „ostatnú“ Koncepciu štátnej rodinnej politiky Slovenskej republiky vypracovalo vedenie sociálneho ministerstva v roku 1995 a doteraz sa nenašla ani jedna vláda Slovenskej republiky, aby vypracovala jej alternatívu ! Sme svedkami sústavných insitných návrhov a zásahov do prirodzených práv poistencov, aby sa absencia štátnej rodinnej politiky nahradila legalizáciou okrádania časti poistencov.