Čudesné premeny demokracie – slobodného myslenia a „demokracie“

Bratislava 26. novembra 2020

Príhovor k účastníkom 128. zhromaždenia a celkove 279. podujatia  vo forme videokonferencie.

Dobrý večer, dámy a páni,

nech ste kdekoľvek na Slovensku, v Českej republike, aj v Spojených štátoch, alebo v Rusku. Dnes je to opäť zhromaždenie ako videokonferencia, ale len v slovenskom jazyku. Našim zahraničným členom a priateľom, ako aj viacerým veľvyslancom v Slovenskej republike sme ponúkli záznam s prekladom do angličtiny. O pripojenie si požiadalo 65 členov a to aj v skupinách, čo je v podstate kúsok za odporúčaným počtom v propozíciách  nami používaného systému. Viacerých záujemcov sme museli odmietnuť, lebo sa nekontaktovali v určenom termíne. Iní členovia, no i nečlenovia požiadali o poskytnutie dokumentov po videokonferencii na www.hospodarskyklub.sk.

Hneď v úvode prosím o to, aby ste  pozorne vnímali pokyny, ktoré vám poslal koordinátor našej videokonferencie a spolupredseda výboru Peter Čatloš. O dnešnom programe asi toľko, že ho ohraničujeme 120 minútami. Každý bod programu dostane priestor a nevylučujem ani programové prekvapenia. Musím tiež povedať, že som nebývale dlho rozmýšľal o mojom úvodnom slove, ktorého podnetom sa stala  myšlienka z Pamätí Winstona Churchilla, že „Fašisti budúcnosti si budú hovoriť Anti-fašisti“. V súčasnosti sme už asi v tej budúcnosti, na ktorú myslel, a sme svedkami tej „premeny“ fašistov na antifašistov  takpovediac v nepoškvrnenom rúchu , a to niektorí spoluobčania sú  vedome aktérmi tohto procesu.

Dámy a páni,

aj dnes už máme, keď som dopísal tento príhovor, ale aj v posledný deň novembra  budeme mať  tmu. Máme však tu už dlhšie inú tmu – v našom štátnom a národnom živote, v živote väčšiny  rodín a takmer celej spoločnosti.  Tá tma z minulých čias sa obnovila  za desaťročie  ako ten najtajomnejší a teda neviditeľný agent. Prenikla do medziľudských vzťahov,  keď radosť a šťastie sú pre mnohých už len akoby sviatkom. Spolu s mrazom sa rozširuje všade a už len niekoľko jednotlivcov pôsobí ako „svetlé body“. Naša domáca tma je prehlbovaná.  Dalo by sa povedať, že je už takmer nepreniknuteľná. Obdobne ako v zahraničí. Stalo sa to, čo väčšina súčasníkov  ešte ani nevníma, že  aj z každého  dňa tu  máme noc. Rád by som zdôraznil, že nejde o „biele noci“, ale o noc, keď je Slnko mimo nami obývanej zeme a paradoxne bez časového limitu.

Ak Winston Churchill sa vyjadril tak, že „Fašisti budúcnosti si budú hovoriť anti-fašisti…“, tak potvrdil to, čo v jeho časoch a neskôr, aj za našej mladosti, a donedávna, do začiatku 90-tych rokov minulého storočia, sa mohlo vidieť ako „filozofická hypochondria“, resp. úchylka. To, prirodzene, nie je terminus technicus, ale pokus o pomenovanie, povedzme,   neodôvodneného  zveličovania jeho vlastných poznatkov a skúseností. Z nemeckej, talianskej a japonskej , zo španielskej, portugalskej, no i tiež juhoamerickej povojnovej reality a ich vývoja.  Obdobne to bolo aj v našej časti sveta. Vyznávači  fašizmu a jeho obdivovatelia  a ich dediči sa menili v jednotlivých štátoch na akoby ctihodných občanov, no i budovateľov „nového sveta“ či už s príklonom na Západ alebo na Východ a v podmienkach nimi vyznávanej, a do života slobodne či menej slobodne presadenej  spoločensko-hospodárskej formácie.

I tak sa fašizmus javil ako minulosť. Pre väčšinu ľudí s vlastnou skúsenosťou, no i s pamäťou, ale s odstupom od 8. mája 1945 a po ako takej obnove hospodárstva, aj spoločenských vzťahov, a so zlepšovaním životnej úrovne sa začal vracať. Nie z preto, že by jeho princípy boli v samotnej ľudskej podstate, ale kvôli „demokratizácii“ v celom rade štátov nielen európskych, kde bolo povinnosťou zabúdať na dôsledky fašizmu, potom oficiálne sa zmieriť so štátmi odkiaľ vzišiel v mene  mieru, bezpečnosti a spolupráce, odpustiť  vojnové reparácie a pomaly vytvárať priestor pre nových mocichtivých so svetovládnymi záujmami.  Autokracia v iluzórnej demokracii sa nemohla zaobísť bez prvkov fašistickej ideológie a manierov.

Dámy a páni,

otázkou by mohlo byť, kto chcel byť určujúcim – hegemónom vo vývoji sveta, alebo aspoň toho-ktorého kontinentu, či regiónu ? Kto  spôsobil a kto a s akým cieľom začal  Studenú vojnu, kto posudzoval demokraciu a vývoj v konkrétnych štátoch, kto si osvojil právo zasiahnuť proti komukoľvek v iných štátoch, pokiaľ ho nepodporovali ? Nie je tomu tak dodnes ? Československo, hoc bolo v tzv. sovietskom bloku, nikdy nielenže nechcelo, ani nedovolilo plánovať  vojenskú agresiu voči západným štátom. Útočnou bola vskutku antiimperiálna  propaganda, a tiež účasť  na zbrojení. Dnes sa už nenosí, že cieľom západného sveta bolo zlikvidovať sovietsky blok zbrojením nielen v meradle pozemskom, no i kozmickom. Stalo sa, a my sme sa ocitli v slobodnom svete. A kdesi mi občas zašumí, že Bratislava a možno aj Petržalka bola v plánoch NATO ako jeden z cieľov prvej kategórie jeho atómového útoku začiatkom 80-tych rokov.

Napriek  veľkému skoku do západného sveta,  ktorý sa tváril, že nám vlastne robí milosť i keď Slovania a Slováci boli v Európe odjakživa na rozdiel od západných národov, a prijatím  jeho štruktúr sme si vymodlili – vyprosili nedôstojnú pozíciu. Aj sme sa otvorili hospodársky tak, že dnes nemáme národné hospodárstvo a nanajvýš máme finančnú oligarchiu veľkého i stredného kalibru z procesu  odštátňovania, privatizácie a „odpredaja“ firiem západnej konkurencii, no i uvoľnením  trhov a ponukou lacnej pracovnej sily. Medzitým za tých 31 rokov zomrelo viac ako 2,5 milióna ľudí s pamäťou, no i štátnou a národnou  hrdosťou. A tak dnes počujeme zo všetkých strán, ako sa u nás až v novembri roku 1989 zrodila sloboda.  Ešteže niektoré televízie vysielajú filmové týždenníky z minulosti a občas ponúknu divákom aj diela z obdobia minulého režimu. Neboli sme nijaké tvory žijúce v korunách  paliem …

Faktom však je, že tu vznikol priestor pre inú slobodu, pre inú kvalitu života. Túto jedinečnú príležitosť sme ani my nevyužili, čo v miléniovom roku so značnou mierou ľútosti a sklamania konštatoval aj náš priateľ, vzácny člen kardinál Korec,  nami poctený Zlatým biatcom.  Masy si vyvolili nových vodcov, z ktorých premnohí ľudsky, politicky a konkrétnymi činmi – proti záujmom republiky a zdravého rozumu – sklamali, či skôr zlyhali. Zbohatli nekorektne, nie zbojnícky, ale kriminálne a v rozpore s dobrými mravmi, ktoré ešte v závere 90-tych rokov jestvovali. Dospeli postupne k názoru, že už dávno mali byť na piedestáli najlepších či najmúdrejších, či takmer božských bytostí. Mal som to šťastie – nešťastie mnohých spoznať a pochopiť, čo sú vlastne zač a niektorých odpudiť z nášho združenia.

S odstupom ďalších dvoch dekád sme sa ocitli v situácii, keď  máme niekoľko problémov. Rokmi priam potajme, no i neskrývane pestovaná a rozvíjaná nekultúra, nevychovanosť, nevzdelanosť s akceptovaním priemernosti a podpriemernosti, neúcta k minulosti a k histórii vôbec, k starším, rodičov nevynímajúc,  sťažuje rozlišovanie, aký má republika a jej vláda, prípadne parlament charakter. Je tu volanie, takmer „ťaženie“, či pochod vyznávačov  toho jedine správneho  názoru zo strany vlád, ktoré ho v mene „vyšších princípov“ presadzujú a to bez ohľadu na také dokumenty, akými sú  Charta ľudských práv OSN, no i Charta Európskej únie. Akoby by bolo len otázkou času, kedy budú aj tieto dokumenty „novelizované“. Na zmenu Ústavy to  chce len  takú väčšinu akú máme my.

Je to vskutku hamletovská otázka, keďže sa nám neraz aj „rozum zastaví“ z informácií. Nie z produktov „informačnej vojny“, ale z oficiálnych správ. Občas môžeme mať pocit, že sme prespali dobu, alebo boli polstoročie zmrazení. Doznieva trebárs upozornenie z marakéšskeho summitu, OSN o klimatických zmenách, že kritika migrácie má byť  posudzovaná ako trestný čin, média, ktoré budú zverejňovať iné ako oficiálne názory – líniu budú zlikvidované. Sú tu aj spomienky na výzvy predsedníčky EK spred dvoch rokov, že treba zaútočiť na Rusko a na jej myšlienku – podnet z vlaňajška, že treba eliminovať starých, ktorí spomínajú na minulý režim s nostalgiou a môžu byť prekážkou pri vytváraní „zväzu európskych štátov“. Je tu tiež niekoľko podnetov na vytvorenie armády EÚ, ktorej pilierom by mal byť  Bundeswehr, a tá použiteľná nielen vo vnútri únie, ale aj v zahraničí. To nie sú hoaxy, ale blízka realita, ktorú chcú a nekompromisne presadzujú  vlády bez ohľadu na ústavné práva nezaujímajúc sa o názory svojich občanov a zneužívajúc zastupiteľskú demokraciu.

Dámy a páni,

keď by ste porovnávali postup  k moci a zabetónovaniu sa na večné časy na vládnucich pozíciách niekdajších fašistov z minulého storočia s niektorými súčasníkmi v zahraničí, no i u nás doma, tak sa dostanete k mnohým zhodám. Predovšetkým  svoje rozhodnutia a následné činy bez opory v ústavných právach zdôvodňuje bez obalu verejne snahou zachraňovať a spasiť občanov pred nepriateľom. Aj takým, ktorému sa hovorí Covid-19, hoci nekonali v časoch, keď mali, a keď to prikazoval zdravý rozum. V takýchto prípadoch ani nereagujú, resp. používajú najúčinnejšiu zbraň – útok, či obviňovanie, hrozby z nových opatrení, či dokonca sankcionovania a zvykania si na „vojsko v akcii.“ Prirodzene, že si ešte nepoložili otázku, do akej miery sme ako štát obranyschopný nie pred vírusom, ale pred konkrétnym nepriateľom, pamätajúc si viac ako dosť poučení z histórie ôsmich decénií.  

Ak náš vzácny  čestný člen a priateľ, dvojnásobný laureát Zlatého biatca zakladateľ a prezident World Economic Forum prof. Klaus Schwab hovorí, že minulá doba sa už nebude opakovať, a sme na vývojovom predele – na myslenej hranici, tak sa vôbec nemýli. Najvýznamnejšou otázkou v takomto procese, či už v čase prípravy a následnej realizácie je spôsob ako aj efektívnosť kontroly lídrov, ktorí by nemali byť autokrati. Nemali by byť s bondovským povolením čokoľvek „zabíjať“, „ubíjať“, ale konať dobro a v záujme všetkých občanov. Tobôž nie na základe  zisku  1,5 milióna voličských hlasov v našich parlamentných voľbách v posledný deň februára, čo je cca 1/3 voličov. Majú povinnosť riešiť neodkladne aktuálne problémy života národa, občanov ako takých a vôbec štátu transparente. A pokiaľ to nezvládajú, tak musí jestvovať spôsob ich odloženia na lepšie časy.

Keď bol Richard Sulík predsedom Národnej rady SR v období  vlády I. Radičovej, profesorky za zásluhy, ale nie  v oblasti sociológie, tak nám ako hosť na našom zhromaždení odmietol o. i. navrhované zmeny vo volebnom systéme – návrat k volebným obvodom a prípadne väčšinovú voľbu poslancov v obvodoch. Hájil súťaž politických strán.  Nič sa nezmenilo, a našej demokracii už skameneli nohy po pás, spomenúc si na Dobšinského rozprávkový horor. A preto sa časť občanov vzhliada v autokratických akciách a výrokoch jedného premiéra, ktorý obľubuje Facebook ako komunikačný nástroj a potom tlačové besedy. Akoby nevnímal to, čo je o ňom v médiách, ako sa mení jeho pozícia v prieskumoch verejnej mienky a čo si o ňom myslia občania bez príklonu k politickým stranám. A keď už spomína svoje hovory s nemeckou kancelárkou, či niekdajším britským premiérom Tony Blairom, komunikáciu s E. Macronom, tak by mal nemal byť tajnostkársky.

Tajná služba, ktorú máme, by mohla napomôcť rozbíjaniu konkrétnych hoaxov, napríklad o nákupoch v období núdzového stavu, o príklone k potrebe migrácie, o dôvode odmietnutia maďarského a polského „nie“  rozpočtu a fondu obnovy EÚ, o kusých – teda neúplných informáciách o obstarávaní – o nákupe vakcíny proti Covid-19 a o procese očkovania populácie, o nevnímaní aktivít niektorých ministrov jeho vlády s problémovou oligarchiou, alebo o pomýlenom ponímaní svojich vládnych povinností a práv, nehovoriac už o slušnosti a úcte k občanom ako takým. Denno-denne počúvam, či má premiér problémy so zdravím, alebo v rodine ako premnohí, ktorí opomínajú  realitu, a majú výzor bojovníkov v ringu, keď milota, úsmev a srdečnosť sú úplne „mimo“. Áno, to sú akože hoaxy, ktoré, pokiaľ by boli pravdivé, tak by signalizovali to, ako konali kedysi a konajú toť nedávno budúci diktátori pred uchopením – udržaním si vládnej moci. Úprimne, je mi úzko z tej tenkej hranice medzi fašizmom a demokraciou v súčasnosti. A v tom toku informácií sa pokúšam nájsť „svetlé body“, takých ľudí, ktorí sú bez prikrášľovania a  hyzdenia  Ľuďmi.

Dámy a páni,

je  to väčšina nominovaných do našich tradičných ankiet,  či už na Zlatý biatec, na lídrov mysleného rebríčka sympatickosti osobností politiky a spoločnosti, vytrvalí aktivisti mieru doma i vo svete, ale aj také osobnosti – nestranícke ako MUDr. Jarmila Horáková, PhD., ktorá prejavila občiansku statočnosť vrátením štátneho vyznamenania do rúk prezidentky SR kvôli celkovým pomerom a vôbec spoločenskému vývoju. Myslím, že nikdy v mojom živote nebolo tak skľučujúco ako v súčasnosti. A to nie kvôli Covid-19, kvôli dejom v zahraničí, kvôli volaníu a výzvam po globálnych riešeniach „bez hlavy“ a  po konfrontácií s Ruskom a Čínou, k vôli  snahe odbúravať alebo stenčovať ľudské práva, kvôli  deklaratívnosti nevolených lídrov Európskej únie a kvôli neomylnosti vodcov veľmocí, kvôli presadzovaniu Nemecka s jeho migrantskou solidaritou s nevyčísliteľnými újmami európskych národov do rozhodujúcich procesov vo svete. O to sa nám postarali  predovšetkým Spojené štáty, Rusko a Čína s tichým súhlasom štátov ako Veľká Británia a Francúzsko.

My sme tu na Slovensku dospeli do štádia, že jednu stranu v parlamente a jej členov označujeme za fašistov. A vlastne sú už  len akýmsi pohrobkovským ornamentom  na okraji iných fašizujúcich občanov – skupín. A dodal by som aj to, že nimi používaná svastika bola zneužitá fašistickým Nemeckom, a bola odjakživa vo výbave slovanských národov, keď o moderných národoch nebolo chyrovať v európskom priestore. Sú okrajovými,  keďže  vedome neporušujú ústavné práva a nevytvárajú také podmienky v spoločnosti, že ich názor  by bol  určujúci a akýkoľvek protinázor  a neraz čisto občiansky by bol  z princípu zosmiešňovaný – bagatelizovaný a napokon odmietnutý, hoci by bol prospešný väčšine. A navyše, nemôžu tak neokrôchane s bielym golierom a viazankou klamať –  vedome a polovičate informovať, deformovať fakty v priamom prenose vylučujúc akékoľvek svoje prehrešky, nedostatky, chyby a fauly „na červenú kartu“  vo futbalovej terminológii. Možno aj preto, že nemajú na to priestor na rozdiel od tých, ktorí sú mocichtiví a obkolesení vyznávačmi „tvrdej ruky“ na veky vekov a  s vyhranenou spasiteľskou rolou.

Keď sme v závere 2014. roka vyzývali na vytvorenie nového bezpečnostného rámca  a na aktualizáciu mierových podmienok života vo svete našich ústavných činiteľov, ako aj pápeža Františka, vodcov USA, Ruska a Číny, tak sme pociťovali dosť silne približovanie sa k hranici medzi liberálnou demokraciou a „slobodným myslením“ – súčasným deklarovaním demokracie a príklonmi konkrétnou politikou a jej činmi k fašizácii jednotlivých lídrov – autokratov/diktátorov a taktiež politických skupín-strán. Nečudovali sme sa priveľmi, že nami vypichnutá myšlienka nevyhnutnosti celosvetového dialógu na uvedenú tému bola  takpovediac premlčaná. Dnes by sa to mohlo javiť tak, že bude zabetónovaná ako zvrátenosť sama a nechcený produkt ľudského myslenia.   Je tu aj iný problém, ktorým je pevnosť EÚ, ktorá by nemala vykazovať prvky minulých „žalárov národov“, ale postúpiť k vyššej kvalite vzťahov medzi národmi a ich štátmi,  keď prioritu bude mať „HDP“ vo forme šťastia, blaha, bezpečnosti a mieru pre človeka. Teda, vzdialiť sa od myslenej hranice medzi odvekými túžbami ľudí – ľudstva a súčasným vývojom vo väčšine štátov i v SR pod zásterkou pandémie Covid-19.

Chcem veriť, že to nepotrvá dlhšie ako budem žiť, a chcem veriť, že  neskončím ako náš vzácny člen, priateľ, inak „mierový nobelista“ prof. Yunus s výzvou na spojenie sa   štátov a všetkej ich vedy v záujme vakcíny proti Covid-19 a jej dostupnosti pre každého obyvateľa planéty. Nebol vypočutý – vyslyšaný, lebo, ako sme my tu v centre Európy predpovedali,  svetoví lídri neuspeli v skúške ľudskosti.   Áno, svet sa nemôže vrátiť tam, kde bol. Nie kvôli Covid-19, ale pre to, akých má lídrov – česť výnimkám  a v akom stave je naša civilizačná budúcnosť v tejto chvíli. Aj preto, bol by som rád, keby práve náš líder vynikal v láskavosti, v milote,  v srdečnosti, v pravdovravnosti  a videní do zajtrajšieho dňa a blízkej budúcnosti odobrenej  svojimi učenými spolupracovníkmi a odborníkmi, aby aj na našej ulici bol opäť  deň so slnkom a nie umelé svetlo z lámp s akýmsi  temným Mesiacom…