Peter Kasalovský: Za ľudskosť a za návrat lepších čias
Bratislava 10. marca 2026
Vyhlásenie o tom, čo sa stane
Takmer dvanásť rokov sme ako Medzinárodný mierový výbor vyzývali, ba prosili svetových lídrov a medzi nimi troch pápežov, aby zvolali celosvetovú konferenciu o bezpečnosti, o mieri a o rovných právach ľudí kdekoľvek na Zemi. S týmto podnetom sme sa obrátili aj na prezidentov SR, predsedov vlády SR a predsedov parlamentov od 2014. roka do konca roku 2025. S porozumením bol tento podnet vnímaný pápežmi Jánom Pavlom II. a Františkom. Ostatní lídri sa neunúvali vyjadriť a tobôž niečo zmysluplné urobiť, aby sa ľudstvo zastavilo na ceste k apokalypse a začalo návrat do lepších čias.
So znepokojením sme vnímali, že vo vývoji vzťahov medzi štátmi a ich národmi rozhodujú hospodárska a vojenská sila. I keď boli prikrývané miliónmi slov o tom, že aj pre ich vodcov a najrôznejších lídrov je nadovšetko šťastný život ľudstva v dôstojných mierových podmienkach. V závere 2025. roka sme si potvrdili názor, že sa ľudstvo približuje k sebazničeniu. Akoby najčlovečenskejším sa už stanovuje hromadenie bohatstiev a zdrojov, túžba po moci a ovládaní života ako takého, a to aj štátneho, národného a tiež osobného. Ostali nám iba spomienky na minulosť, a predovšetkým tie na posledné víťazstvo zdravého rozumu a diplomacie, ktoré vyjadril Záverečný akt KEBSu v roku 1975. Pod ním sú podpísané USA, Kanada a 33 európskych štátov.
Presvedčili sme sa, že desať princípov dodnes jedinečného dokumentu, ku ktorému sa neprihlásili, a teda ani nepodporujú v súčasnosti funkčne najvyšší lídri veľmocí a mocností. Tieto princípy a vôbec obsah helsinského dokumentu nepoznajú, či nechcú poznať ani svetové a významné média v regiónoch a jednotlivých štátoch.
Takpovediac zaživa a svojou činnosťou svetoví lídri pochovali tieto princípy:
1. zabránenie ozbrojenému konfliktu,
2. zabezpečenie ekonomickej a technickej spolupráce medzi Západom a Východom vo vede, obchode a kultúre.,
3. všetky štáty uznajú nezávislosť ostatných a v rámci štátov bude zachovaná sloboda. Ďalej bolo deklarované, že sa zachová nemennosť hraníc v Európe, nebude sa zasahovať do vnútorných sporov a budú sa dodržiavať ľudské a občianske práva vo všetkých krajinách.
Naše združenie bude mať 19. augusta 33 rokov a jeho Medzinárodný mierový výbor bude mať dvanásť rokov vo výročný deň skončenia Druhej svetovej vojny. Máme za sebou 150 riadnych zhromaždení reprezentantov a celkove 304 podujatie.
Prežili sme historicky veľmi krátky časový úsek a členovia vysielajú aj takéto veľavravné signály: „Za jediný rok sa Svet zmenil na arénu lídrov, ktorí prestali úplne rešpektovať medzinárodné právo a svoje konanie z pozície sily a bezprecedentnej nadradenosti, vyhlasujú za všeobecné dobro. …“
„ Pri návrate k Romain Rollandovi si treba pripomenať že jeho Colas Breugnon je písaný vo veršoch. To je úžasné.… : „Mladé pokolenie upadá a blahobyt sa nám prepadá. Potentáti a intrigáni sa zmocnili nášho majetku. Začali mrazivé vetry duť a mená zlodejov nesmieš ani spomenúť…“. História sa neopakuje ale rýmuje“.Viac ako dosť je tu vodcov akoby z pamätihodnej minulosti, ktorým sa máli životný priestor, vyžadujú a vynucujú si prístup k cudzím zdrojom, a prezentujú sa vôľou vládnuť – rozhodovať o iných národných a štátnych komunitách.
Bez citeľného ohlasu kvôli takmer imaginárrnemu vplyvu na mier, na bezpečnosť a na rovné práva, na prístup k nerastnému bohatstvu ostali posledné ročníky mítingov WEFu, Valdajského fóra a Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, ako aj výsledky Spojených národov. Podstatne citeľnejší ohlas zaznamenalo u časti nášho členstva citovanie z poviedky „Keby žraloky boli ľudia…“ Bertolda Brechta. Svojím spôsobom je to akoby tajuplný text o tom, aké by to bolo, keby žraloky boli ľudia, ale na jeho odtajnenie postačuje dosadenie činov a udalostí zo súčasnosti. A pokúsme sa položiť si otázku, či sa nadčasový text nezmenil na dokument zo súčasnosti, o tom, ako to funguje v ľudskej spoločnosti. Nie sme už za hranicou ľudskosti a bližšie k predátorstvu ?! V novodobej histórii našej civilizácie bolo niekoľko obdobných situácii s dvoma svetovými vojnami a bezpočtom vojnových stretov a obetí. V tejto tretej dekáde 21. storočia technologickou vyspelosťou v spojitosti s vyznávaním autokracie a ponižovania, oslabovaním kreativity tzv. umelou inteligenciou sa pohybujeme na myslenej hrane a v blízkosti sebazničenia.
„Keby žraloky boli ľudia, …boli by milší k malým rybám? … Keby žraloky boli ľudia, postavili by v mori obrovské nádrže pre malé ryby, s rôznymi rastlinnými a živočíšnymi potravinami. Dbali by na to, aby voda v nich bola vždy čerstvá, a starali by sa o ich zdravie. Napríklad, a ak by si ryba poranila plutvu, okamžite by dostala obväz, aby predčasne nezomrela. A aby ryby neupadli do melanchólie, čas od času by sa konali veľké vodné slávnosti, pretože veselé ryby chutia lepšie ako melancholické ryby. Samozrejme, v týchto nádržiach by boli aj školy. V týchto školách by sa ryby naučili plávať do úst žraloka. Aby napríklad našli veľké žraloky, ktoré sa niekde lenivo povaľujú, museli by mať znalosti z geografie. Najdôležitejšie by samozrejme bolo morálne vzdelávanie rýb. Naučili by sa, že radostná sebaobetavosť je pre ryby najušľachtilejšia a najkrajšia vec a že musia všetci veriť žralokom, najmä keď hovoria, že sa postarajú o ich krásnu budúcnosť. Do hláv by im vtĺkali, že len poslušnosť im môže zabezpečiť takú budúcnosť. Ryby by sa museli mať na pozore pred všetkými nízkymi materialistickými, sebeckými a marxistickými tendenciami, a ak by niektorá z nich prejavila takéto tendencie, ostatné by to museli okamžite nahlásiť žralokom. Ak by žraloky boli ľudia, samozrejme by medzi sebou viedli vojny, aby dobyli cudzie tanky a cudzie ryby. Tieto vojny by za nich viedli ich vlastné ryby. Naučili by ich, že medzi nimi a rybami iných žralokov je obrovský rozdiel. Vyhlásili by, že hoci ryby nemajú hlas, hovoria úplne odlišnými jazykmi, a preto sa za žiadnych okolností nemôžu navzájom porozumieť. Každá ryba, ktorá zabila niekoľko iných rýb, nepriateľských rýb, ktoré mlčali v inom jazyku, by bola odmenená malou medailou z morských rias a udeleným titulom hrdinu. Keby žraloky boli ľudia, mali by samozrejme aj umenie. Boli by krásne obrazy zobrazujúce žraločí zuby v nádherných farbách, s ústami pripomínajúcimi záhrady, ktorými je radosť prechádzať. Divadlo na dne mora by zobrazovalo odvážne malé ryby, ktoré nadšene plávajú do úst žralokov, sprevádzané hudbou tak krásnou, že ryby, vedené hudbou, by do nich vplávali zasnene, ukolíbané najpríjemnejšími myšlienkami. Ak by žraloky boli ľudia, nechýbalo by ani náboženstvo. Učilo by, že skutočný život rýb začína v bruchu žraloka. Ak by žraloky boli ľudia, znamenalo by to aj koniec dnešnej rovnosti medzi rybami. Niektoré z nich by dostali pozície autorít a boli by nadradené ostatným. Tie o niečo väčšie by dokonca mohli jesť tie menšie. To by bolo príjemné pre žraloky, lebo by sa potom mohli častejšie tešiť z tučnejších súst. A väčšie ryby, tie s postavením, by udržiavali poriadok medzi rybami a stali by sa učiteľmi, dôstojníkmi, inžiniermi atď. Stručne povedané: more by sa stalo civilizovaným len vtedy, keby žraloky boli ľudia.“
Máme teda dilemu, je to tajuplný text, pre niektorých z lídrov až hlavolamový, kedy sa ľudia stanú žralokmi, aby sa s konečnou platnosťou potvrdilo, že je tu iný Svet, ktorý nateraz – v tomto momente nebude potrebovať nejaké medzinárodné právo? V živom svete bude jedno percento ľudí ako žraloci, čo postačí na udržanie nových pomerov až do momentu, keď začne ľúty boj o vedúcu a takmer neotrasiteľnú pozíciu medzi žralokmi. O takomto vývoji žraloky ani len neuvažujú, veď neakceptujú ani prírodné zákony, ale budú nemilo prekvapení, keď budú vytlačení malými rybami na súš a vyhynú ako živočíšny druh. O tomto by už mali rozmýšľať jestvujúci žraloci a ich pomocníci… A čas, je vskutku relatívny, lebo tá záverečná scéna z príbehu našej civilizácie môže nastať o chvíľu, zajtra, nečakane, ale jedno je isté, že príde. Príkladov je v našom čase a priestore nadostač. A napokon, aj my ako malé ryby voláme po poriadku s disciplínou a s karanténou pre vojnychtivých, pre snažiacich sa o sebapozíciu ako imperatórskeho božského žraloka.
Svet nastupuje vďaka niektorým vodcom štátov s výbavou jadrových zbraní k autokracii, militarizácii a zabezpečuje sa pred skutočnou vládou ľudu – pred demokraciou. Prah globálnej konfrontácie a teda totálnej skazy je viditeľný nielen obyčajnými smrteľníkmi, ale aj ich vodcami. Teraz nastal čas, a chceme veriť, dúfať, a urobiť všetko preto, aby jeden z nich sa pričinil o návrat lepších čias, aby globálne dominovali v živote súčasníkov mier a šťastie.
S poďakovaním členom Medzinárodného mierového výboru za podnety, myšlienky a názory, ako aj za nádej, že sa z malých rýb stanú dobro konajúce a slobodu vyznávajúce žraloky.
Autor je spoluzakladateľ Medzinárodného mierového výboru